Myslím, že každému sú známe nepríjemné dôsledky provinčnosti – tej našej, slovenskej. K tomu ešte hovoríme o malom štáte, v ktorom býva asi toľko ľudí ako v hlavnom meste o čosi väčších štátov.
Rozlohou sme tiež poskromnejší, asi ako taký regiónik, provincia. Každá trochu tučnejšia ryba sa tu cíti veľrybou, veď to poznáme, v malom akvárku majú všetky ryby pocit veľkosti a je im tesno. Bezvýznamný filmový režisér sa tu môže považovať za Felliniho a aj regionálny básnik sám seba porovnáva hoci aj s Dantem. Umelecká kritika je tu taká rozhľadená a sčítaná, že ešte aj v New Yorku blednú závisťou, aj oni by takých chceli. Ale nie o tom som chcel.
Druhou, raz lepšou, inokedy horšou stránkou provinčnosti je to, že tu takmer každý každého osobne pozná.
