Ak sa KDH javí ako skupina unavených starých mužov dohadujúcich sa o malichernostiach, ktorí sa s chamtivosťou zakrádajú k vládnucemu Smeru pred voľbami v roku 2016 - je to preto, lebo ňou naozaj je. No nebolo to tak vždy.
V najtemnejších 90. rokoch boli politici KDH inšpiráciou. Nielen v tom, ako viedli verejnosť proti Mečiarovi, ale aj v boji proti jeho vláde zo zákopov – rovnako ako paralelná tajná služba, pre ktorú napríklad zosnulého Ladislava Pittnera „obliali vedrom močovky“ niekoľko mesiacov pred voľbami v roku 1998.
Ale tak sa zdá, že vytrvalosť a osobná statočnosť, ktorú členovia KDH preukázali v opozícii, ich neskôr vo vláde opustila. Nielen prišli o svoje najmladšie a najjasnejšie iskry v prospech SDKÚ, pretože ich ambíciám strana nevedela vyhovieť, ale nakoniec sa im nepodarilo ani prejsť z anti-mečiarizmu a ponúknuť širšiu víziu postmečiarovského Slovenska.
V týchto dňoch, keď stratili aj to málo zo zostávajúcej iskry, ktorú mali v Lipšicovi a Procházkovi, celá hodnota KDH, ktorá zostala, je len hrobová počestnosť, ktorá ešte stále získava zopár hlasov na vidieku.
