Dodnes sa u nás na východe povráva, že nebyť Biľaka, tak nemáme ani Východoslovenské železiarne (momentálne sú v rukách „zlých západných imperialistov“).
Biľak je kultom najmä na severovýchode Slovenska, odkiaľ pochádza. Je to kraj krásny prírodou i tradíciami, láskavý pohostinnosťou a silou rodinných zväzkov. Ale aj chudobný na pracovné príležitosti a infraštruktúru, a tiež tvrdý, či skôr zatvrdený. „Život a bieda ťa naučia,“ to býva odpoveď na otázku, prečo sú ľudia z tohto kraja neobyčajne priebojní alebo zatrpknutí.
Tí, ktorí pochopili, že ak chcú prežiť a postarať sa o svoje rodiny, musia zväčša za prácou odcestovať alebo sa akokoľvek presadiť medzi konkurenciou, či už schopnosťami, alebo tvrdými lakťami.
Biľak, Mečiar, Fico
Druhá skupina z rôznych dôvodov rezignovala v boji proti prehlbujúcim sa regionálnym rozdielom a okrem viery v Boha si pestuje kult Biľaka, Mečiara, Fica alebo iných archanjelov (dosadiť podľa ľubovôle), dúfajúc, že vrátia svetlo na ich poľanu. Po páde socializmu to bol aj Biľakov rodný kraj, ktorý utrpel transformáciou.
Socialistické istoty sa skončili, zatvárali sa fabriky, objavila sa nezamestnanosť. Nijaký nový príbeh. Ľudia ako za cisára pána alebo počas prvej ČSR začali odchádzať za prácou, chlapi na montáže do Nemecka, ženy za opatrovateľky do Rakúska. Rodiny sa rozdelili, a to bolo skoro jediné, čo ešte mali.
