Na pomenovaní príčin sa všetci zhodnú. Názory na to, ako ozdraviť akademickú pôdu, sú však rôzne.
Viera v náhle a okamžité zázraky, kádrovanie a moralizovanie zrejme nebudú správnou cestou k úspechu pri riešení problémov vysokých škôl. Mnohí zainteresovaní sú schopní priliehavo opísať biedne až absurdné pomery na vysokoškolských pracoviskách. Identifikácia problémov teda nie je predmetom sporu.
Ukazuje sa dôležitejšia vec – panuje dojemná zhoda v základných cieľoch potrebných zmien. Absenciu spravodlivých výkonnostných kritérií, prevládajúci formalizmus a byrokraciu majú nahradiť zásluhovosť, hodnotenie v medzinárodnom kontexte, akademická integrita, lepšie platové ohodnotenie a v neposlednom rade – poctivá práca.
To sú mantry, ktoré sa pri debatách o vysokých školách zvyčajne objavia skôr, než dopoviete „karentovaný časopis“. Náhly rozvrat tohto konsenzu však nastáva, keď akademici začnú hovoriť o tom, ako potrebnú zmenu urobiť.
Zmena zhora či zdola
Prevláda viera v akýsi zázračný gombík, po stisnutí ktorého nám pred očami vyrastie nové vysoké školstvo. Predmetom debaty ostáva len to, kto má tento gombík stlačiť. Jeden tábor hovorí, že vytúžený stav zabezpečí zmena zhora; musíme inštitucionalizovať kvalitu, pretože ostrovy pozitívnej deviácie nestačia.
Druhá skupina presadzuje zmenu zdola: spúšťačom reforiem musíme byť my – akademickí pracovníci, učitelia, doktorandi, pretože len zlepšovaním každodennej práce a dodržiavaním vysokých štandardov dosiahneme udržateľnú zmenu.
Oba tábory, ktoré hovoria o vyčistení Augiášovho chlieva, ponúkajú postupy, ktoré však pôsobia odtrhnuto od reality a ich konkrétna realizovateľnosť je viac než otázna.
