S pribúdajúcimi rokmi mávam menej snov. Alebo, presnejšie, strácam schopnosť zapamätať si ich. No zavše sa sen vryje do pamäti a ešte dlho po prebudení človek rekapituluje jeho dej, márne hľadajúc nejaký význam či posolstvo. Prisnilo sa mi, že som zomrel.
Moje studené telo nehybne leží na nemocničnom lôžku a ja, subjekt vedomia, spolu s ďalšími príbuznými stojíme nad ním a radíme sa, či ho zveriť do rúk patológa alebo rovno poslať do krematória. Nestrácam sa teda v tme, ani neprechádzam tunelmi, ako to popisuje tanatologická literatúra. Moje „ja“ kontinuálne trvá a komunikuje s príbuznými, považujúc smrť vlastného tela za partikulárnu, epizodickú, takmer nepovšimnutiahodnú udalosť.
Toto „ja“ vždy patrilo v histórii myslenia k najvzrušujúcejším otázkam. Donedávna prevládajúci Descartesov názor, ktorý ho chápe ako nemennú, substanciálnu entitu, strieda dnes iný. Podľa psychológov je „ja“ ustavične vytvárané obsahmi vedomia. Keď hovorím „ja“, k niečomu tým síce referujem, ale toto niečo nemá žiadnu ontickú pevnosť.
