Autor je bezpečnostný konzultant,
spisovateľ a publicista, pôsobil v bezpečnostných zložkách.
Knieža Hohenlohe kŕmil kamzíky chlebom. A ľudia pritom nemali čo jesť. A potom ich dokonca strieľal. Teda, nie ľudí, ale kamzíky. Tak sa rozhorčoval Vasil Biľak pri návštevách loveckého zámočka v Tatranskej Javorine a rozhodol sa to zmeniť. Na papier sa nedá zachytiť zvláštna dikcia a zvuky vychádzajúce z úst človeka, ktorý sa za celý život nedokázal poriadne naučiť ani spisovný jazyk.
Pre svojich rodákov a svoj región chcel len to najlepšie. To nikdy nebolo a nie je ani v súčasnosti - u ľudí majúcich možnosť z pozície vládnutia ovládať a usmerňovať finančné toky štátu - nič prekvapujúce. Tak sa stavali cesty, školy, kanalizácia.
Voda tiekla z kohútika, záchod splachoval, šťuknutie vypínačom zalialo miestnosť príjemným svetlom a na zastávke pri novej ceste sa pravidelne objavoval autobus, aby zaviezol pracujúcich do novej továrne v okresnom meste. Áno, z ľudského hľadiska je aj dnes pochopiteľné, že sú mu za to pamätníci stále vďační.
Vplyvový agent
Už v puberte na začiatku osemdesiatych rokov som počul jeden z vtedy obľúbených politických vtipov. Predseda federálnej vlády Štrougal sa vracia z návštevy USA a na letisku v Ruzyni ho čakajú Husák s Biľakom. Štrougal zostupuje po schodoch z lietadla, máva svojim súdruhom a kričí: „Hello, boys.“
Biľak sa rozhorčene obráti k Husákovi a hovorí: „Durak, on zabyl svoj rodnyj jazyk.“ Husák iba flegmaticky pokrčí plecami a poznamená: „No jo, ty vole, taky jsem si všim...“
Vtip má svoju pointu zameranú na Husáka, ale presne odzrkadľuje ducha obdobia normalizácie a Biľaka, vnímaného ako najväčšieho zapredanca, predĺženú ruku Moskvy, dnes by sme povedali „vplyvového agenta“ pevne usadeného v najvyššej komunistickej nomenklatúre.
Ani Husák, ktorý sa v päťdesiatych rokoch dôverne zoznámil aj s druhou stranou budovania reálneho socializmu, brutálnymi výsluchmi a dlhoročným väzením, nepociťoval k tomuto človeku pripomínajúcemu skôr nevzdelaného kolchozníka odniekiaľ z Donbasu žiadne veľké sympatie.
Biľakovou úlohou v čase normalizácie bolo bdieť nad ideologickou čistotou komunistických ideálov pri zúfalých snahách ich aplikovať do praxe a občas sa v lete objaviť na nejakom JRD, kde so sústredeným výrazom v tvári žmolil v prstoch zrnká pšenice.
Legenda o SNP
Brežnev dal o Biľakovi dokonca vytvoriť legendu o jeho účasti v SNP. Počas prechodu Karpát údajne našla Červená armáda v horách vysileného mladého muža, ale ten zvieral v rukách pušku tak pevne, že mu ju nemohli vytrhnúť, a keď sa zotavil, tak pochodoval s červenoarmejcami až do Prahy. A to bol Vasil Biľak. Molodec.
Keď vyšli v roku 1991 jeho prvé memoáre s názvom Míľniky môjho života – ktoré paradoxne stranícke orgány koncom osemdesiatych rokov nedovolili vydať – hrdinská historka v nich už bola skorigovaná.
