Autor je publicista, prispievateľ Bloomberg Review,
žije v Berlíne.
Ak sa dá niečo usudzovať z udeľovania Oscarov, tak potom fakt, že západné obecenstvo a kritici sú zrejme fascinovaní východnou Európou.
Tri z piatich filmov nominovaných na najlepší cudzojazyčný film pochádzali z tejto oblasti a Grandhotel Budapešť, ktorý bol v hlavnej súťaži, no napokon vyhral len v niekoľkých druhoradých kategóriách, sa odohrával vo fiktívnej východoeurópskej krajine nazvanej Zubrowka (čo je v skutočnosti názov bylinkovej ochutenej vodky).
Možno len dúfať, že sa západniari neobmedzia iba na filmy a pohrúžia sa hlbšie do spletitej minulosti tohto regiónu – a často tragickej prítomnosti.
Nie je náhoda, že film Ida poľského režiséra Pawla Pawlikowského, ktorý získal Oscara za najlepší cudzojazyčný film – a aj jeho najsilnejší súper, ruská snímka Leviatan od Andreja Zviaginceva – boli vo svojej vlasti znosené pod čiernu zem. Jeden ako protipoľský a druhý ako protiruský.
Napriek impozantnej východoeurópskej kinematografickej tradícii sa táto oblasť netešila v posledných rokoch veľkej festivalovej úspešnosti či ohromujúcej návštevnosti. Takže každý film, ktorý získa ceny na veľkých festivaloch, sa berie ako reprezentant štátu, ktorý ho produkoval. Problém spočíva v tom, že len málo ľudí sa zhodne na tom, ako by mali cudzinci vnímať ich vlasť.
Komplikovaná Ida
Zvlášť komplikovaný prípad je Ida. Jedna z dvoch hlavných postáv, Wanda, voľne vychádza z osobnosti Heleny Wolinskej-Brusovej, stalinskej prokurátorky vo vykonštruovaných procesoch zo začiatku 50. rokov.
Pawlikowski ju stretol v Oxforde v 80. rokoch. Vo filme vezme Wanda – sudkyňa a bývalá prokurátorka komunistických monsterprocesov – svoju neter Annu, novicku v katolíckom kláštore, na vidiek, aby zistili, ako za druhej svetovej vojny vymrela ich židovská rodina. Vychádza najavo, že poľský roľník zabil rodičov Anny, ktorá sa vtedy ešte ako bábätko volala Ida, aby sa zmocnil ich domu a pozemku.
