Prvá dáma šľachtenia viniča na Slovensku, inžinierka Dorota Pospíšilová má 85 rokov, no v žiadnom prípade nekončí.
Veľa ľudí vo vašom veku sa cíti opustene, sú sklamaní, že sa na nich zabudlo. Vás stále vyhľadávajú, pozývajú na akcie, besedy.
V posledných rokoch sa o mňa ľudia začali zaujímať. Prišla sláva, na ktorej som nikdy život nestavala a teraz ju už vôbec nepotrebujem. Keďže som nikdy nebola v komunistickej strane, nemohla som sa k tomuto vrcholovému bodu dostať za svojho aktívneho života. Nebola som zvyknutá, aby ma niekto oslavoval. Zažila som hrozné roky aj za fašizmu, aj za komunizmu.
Paradoxne, aby komunisti vášmu otcovi vrátili pôdu, ste išli na poľnohospodársku školu, ktorá vás doviedla k šľachteniu, a v tom ste vynikli.
Som dosť všestranný človek, bola by som pravdepodobne uspela, aj keby som študovala niečo iné. Poznám sa, viem, že by som to robila celou svojou osobnosťou. Pracovať s prírodou je nádherné. Aj na ťažkej drine vinohradníkov vidím, s akou láskou pracujú. Moju lásku k prírodným vedám celý život podporuje sama príroda.
Ako vyzerá šľachtenie?
Je to veľmi dlhý proces, neviem, ako by sa to dalo čo najstručnejšie.
Aký bol prvotný nápad?
Ten vlastne ani nebol. Do výskumu som sa dostala v období, keď u nás bolo v móde šľachtiť nové odrody vo všetkých plodinách a prišlo to aj na vinohradnícky ústav, kde som nastúpila v roku 1953. Postavili ma pred hotovú vec - budeš šľachtiť. Vinohradníctvo som na vysokej škole neštudovala.
Možno len v špeciálnej botanike bol spomenutý rod vitis, to bolo všetko, čo som o viniči vedela. A to je pre šľachtiteľskú prácu strašne málo. Šľachtenie súvisí s genetikou, ktorú za socializmu považovali za buržoáznu pavedu. Ani to vzdelanie som nemala, no ako mladá a neskúsená som sa do toho vrhla strmhlav.
Ako ste začali?
Zo školy som vedela, že nová odroda vzniká krížením. Že jednu odrodu musím skrížiť s inou, aby vznikla tretia, nová. S tým som začala. Sortiment našich muštových bielych a červených odrôd je pomerne široký. A sú to skvelé odrody, ktoré sú veľmi vhodné pre naše podmienky – oba rizlingy, sauvignon, tramín, veltlín...
Uvedomovala som si, že ak mám vyšľachtiť nové muštové odrody, musia byť lepšie, ako to čo máme, alebo musia byť v niečom iné. Aký zmysel by moja práca inak mala? Človek musí mať predstavu, aké kvality jednotlivé odrody majú a čo z nich chce získať. Podľa toho som si hľadala partnerov na kríženie.
Prekvapilo vás niekedy, že ste niečo skrížili a bolo to úplne iné, ako ste si predstavovali?
V šľachtiteľskej práci je výpadového materiálu minimálne deväťdesiat percent. Vinič má vysoký počet, až 38 chromozómov. Spojením dvoch genómov sa množstvo génov v chromozómoch v novom jedincovi znásobí z materskej aj otcovskej rastliny.
Pri krížení sa variabilita úžasne znásobuje a je v nej množstvo pozitívnych aj negatívnych vplyvov. Tú variabilitu krížením odrôd nevieme ovplyvniť, preto je ten veľký výpad vzniknutých semenáčov. Nie je to tým, že človek spravil chybu pri výbere, ale skôr v genetickej podstate šľachtiteľstva.
Je to rovnaké ako napríklad pri obilí?
Presne ten istý princíp je pri šľachtení všetkých rastlín, len počet chromozómov je rozdielny. Tým jednoduchšia alebo komplikovanejšia je práca. Keď ich je veľa, aj kombinovateľnosť je väčšia a môžu vzniknúť aj veci, ktoré človeka prekvapia pozitívne. Tých je však obyčajne menej.
