Kým bol Mečiar silný muž, odídenci ho nemuseli trápiť. Konjnuktúrnych rytierov schopných znášať aj vrtochy zakladateľa bolo vždy dosť. Teraz, keď je Mečiar už len bohatý a padol aj jeho mýtus spasiteľa, ktorý sám nič nechce, ale dopraje svojím verným, sú hlasy požadujúce jeho odchod z čela hnutia a politiky oveľa nebezpečnejšie. Pre slovenskú politiku tiež.
Mečiar sa stal symbolom nulovej koaličnej schopnosti, izolácie svojského výkladu demokracie väčšiny a stal sa neprijateľným k dosiahnutiu aspoň východiskových predsavzatí krajiny - teda členstva NATO a EÚ. Stal sa teda politikom, ktorý ešte vedel utrpieť víťazstvo, ale už nie je schopný vládnuť. Nieto totiž s kým.
Stal sa však jedinou personifikáciou zla v slovenskej politike. Každý, kto ho za desať rokov opustil, sa stal zrazu prijateľným demokratom. Nedávno tu ešte hrozilo možné spojenectvo s Gašparovičom a jeho HZD. Našťastie Gašparovič neumožnil slovenským politikom znovu preukázať schopnosť neskonalého morálneho relativizmu, no táto schopnosť v Bratislave stále žije a má svoje riziká.
