Postreh, že „mizéria“ vedy v Slovenskej republike nie je spôsobená iba nedostatočným materiálovým zabezpečením, ale aj chýbajúcou reflexiou a nedostatočnou snahou o zmenu zo strany vedeckej komunity, je iste správny.
Otázkou zostáva, ktorú z týchto hlavných bŕzd ďalšieho rozvoja treba riešiť skôr. Väčšina pracovníkov vedy sa dozaista prikloní k názoru, že najprv je to otázka finančná, veď aj na iné oblasti platí to, čo je nevyhnutné na uskutočnenie vojny (už odpradávna „pecunia“, teda peniaze, peníze, lóve, money, geld, moneta, ďengi...).
Odkiaľ vziať odborníkov?
Prikláňam sa tiež k názoru, že Snem SAV a senáty univerzít tvoria väčšinou nevýrazné osobnosti, od ktorých ťažko očakávať prevratné návrhy na zmeny v oblasti organizácie vedy.
Ak by sme ich však chceli nahradiť napríklad v Sneme SAV „adekvátnymi“ členmi z iného prostredia podľa vzoru nemeckých inštitúcií, ako je napríklad Ústav Maxa Plancka, tak som veľmi na vážkach.
Odkiaľ by mali títo „odborníci“ vlastne prísť? Azda nie z prostredia otitulovaných profesorov kváziuniverzít, ktorí tieto tituly dosiahli nezaslúžene alebo v nesúvisiacich odboroch? Alebo z pracovníkov našich ministerstiev, často dosadených do funkcií na základe politických či rodinných kritérií (súbeh sa nevylučuje)? A práve v tom tkvie bieda našej vedy, ale aj ostatných odborných činností celej našej spoločnosti.
Viac škôl, viac zamestnancov
Hoci to môže znieť ospravedlňujúco pre SAV, treba pripomenúť, že vývoj po novembri 1989 v nej a vo vysokom školstve prebiehal predsa trochu odlišne. Ako bývalý predseda Organizačného výboru Rady vedcov SAV, ktorého činnosť bola hlavným motorom zmien na prelome rokov 1989/1990 a riadil vlastne celú činnosť SAV, sme sa s kolegami snažili zreformovať všetky oblasti SAV.
