Navštívil moje moskovské sídlo a redakciu agentúry Epicentrum 13. októbra roku 1994. Zostávali mu necelé štyri dni života. Bol to môj kamarát.
Sadol si na stoličku a zhlboka sa nadýchol. „Mám niečo veľké. Ale nie som si istý... Možno by to bolo dobré publikovať aj u vás,“ povedal mi Dmitrij Cholodov, mladý sympatický blondiak, ktorého som prvýkrát stretla na abcházskom fronte rok predtým.
Napísal potom reportáž Suchumská apokalypsa. Bola výborná a pravdivá. Velenie ruskej armády musela pekne naštvať. Opisoval, ako Abcházci, pravdepodobne pod dôsledným velením skúsenejších ruských kolegov, zostrelili gruzínske civilné lietadlo. O tom, čo vyvádzajú ruskí vojaci na gruzínskom území Abcházska, referoval bez škrupúľ. Keby si dnes niekto tú reportáž našiel a namiesto názvov gruzínskych a abcházskych miest si do textu dosadil ukrajinské názvy, bol by to aktuálny článok.
Paša Mercedes
Dmitrij vyzeral tak trochu anjelsky a mal úsmev nadmieru mierumilovný. Napriek tomu ho v armáde vzali do elitnej námornej pechoty, a hoci základná vojenská služba asi neprebiehala úplne podľa jeho predstáv, ako novinár sa venoval všetkému, čo s ozbrojenými zložkami súviselo.
Potom sme sa stretli v Čečensku. V lete, ešte než tam stačila vypuknúť vojna. Bola cítiť vo vzduchu. Cholodov mal na maléry nos.
„Potreboval by som, aby to vyšlo aj von, tu sa to budú snažiť ututlať,“ hovoril mi vtedy naliehavo. Redakcia novín Moskovskij komsomolec, kde vtedy pracoval, bola od nášho moskovského sídla len pár minút pešo. Veľmi ma to nezaujímalo. Dmitrij potom ešte asi pätnásť minút rozhadzoval rukami a hovoril čosi o „šialenej“ korupcii panujúcej v ruskej armáde, v pamäti mi utkveli jeho šepotom hovorené fakty o západnej skupine vojsk, o „zdroji“ z Federálnej služby rozviedky.
Padlo aj meno ruského ministra obrany generála Pavla Gračova, ktorého potom začali volať „Paša Mercedes“. Pozvanie na pondelok do redakcie Moskovského komsomolca som prijala s tým, že „uvidíme“. Nasledujúci deň som sa rozhodla vyčkať, čo Dmitrij nájde v dokumentoch, o ktorých hovoril.
Osudná vojenská mafia
Cholodov už niekoľko mesiacov obviňoval vedenie ruskej armády na čele s Gračovom z obrovského rozkrádania, ku ktorému dochádzalo pri presune bývalých jednotiek sovietskej západnej skupiny vojsk z Nemecka späť do Ruska. „Zrejme sa to týka aj odsunu od vás,“ tvrdil mi, aby získal spoluprácu s nejakým zahraničným médiom. Neuspel ani u nemeckých kolegov, o ktorých viem, že ich oslovoval. Nikto neveril, že naozaj má nejaké dôkazy alebo že vie, ako ich získať.
Dmitrij napriek varovaniam pokračoval vo svojich článkoch, vrhol sa do pátrania po tých, ktorí rozkrádali majetok ozbrojených síl, našiel jednotku, kde sa údajne pripravovali nájomní vrahovia - profesionáli.
Článok s titulkom V Rusku existuje vojenská mafia bol zverejnený 30. júna 1994. Gračova v ňom priamo obviňuje z machinácií v západnej skupine vojsk.
Najskôr Gračov prikázal pozvať Cholodova na vojenské cvičenie. Informátori Dmitrijovi radili, aby sa nejaký čas doma neobjavoval. Keby ho totiž donútili odísť na to cvičenie, je pripravená jeho likvidácia. Samozrejme, bude to vyzerať ako nehoda. Vyhrážok pribúdalo, Dimovi telefonovali domov a sľubovali rýchlu smrť.
Záhadná diplomatka
Dmitrij si vyzdvihol 17. októbra 1994 v úschovni batožiny na Kazanskej stanici v Moskve pánsku diplomatku. Od neznámeho muža predtým dostal žetón, ktorým si otvoril schránku. V taške mali byť tajné, usvedčujúce materiály, ktoré chcel Cholodov zverejniť a zosadiť tak Gračova z funkcie.
