Stalo sa módou prichádzať s rôznymi rodinnými a osobnými príbehmi ako alternatívou k „veľkým“ dejinám. Ak ide o zaujímavých ľudí, nikdy nie je na škodu dozvedieť sa niečo viac aj o postavách, ktoré nenájdeme v učebniciach. Často to však zostane len pri výpočte slávnych predkov a ich úžasných zážitkov a zásluh.
Austrálska novinárka Christine Kenneallyová sa zjavne rada vŕta v minulosti. Jej prvá kniha bola o pôvode jazyka. Druhá nesie trochu bombastický názov Neviditeľné dejiny ľudstva (The Invisible History of the Human Race), ale našťastie obsah je veľmi triezvy. New York Times ju zaradil medzi sto najpozoruhodnejších kníh roku 2014 a aj ostatné recenzie boli veľmi priaznivé.
Čím si Kenneallyová zaslúžila takúto chválu? Čitateľov si nepochybne získala tým, že píše pútavo a pritom im dokáže sprostredkovať najnovšie vedecké poznatky.
Autorka sa rozhodla pre momentálne veľmi obľúbenú (a treba priznať, že príťažlivú) metódu, keď lieta po celom svete, stretáva sa s poprednými vedcami aj obyčajnými ľuďmi a len tak mimochodom nás zasväcuje do ich práce.
Minulosť žije v nás
Východiskovým bodom je pre Kenneallyovú otázka, či naši predkovia majú nejaký vplyv nielen na to, ako vyzeráme, ale aj akí sme, ako zmýšľame. Snaží sa pochopiť, prečo sa vôbec zaujímame o to, odkiaľ, alebo z koho pochádzame. Záleží na tom, či boli naši predkovia vládcovia, alebo otroci? Či žili tam, kde my, alebo sa tam prisťahovali?
Mali by sme byť na svojich predkov hrdí? Dáva to vôbec zmysel, veď na ich skutkoch nemáme žiadnu zásluhu?
Kenneallyová je presvedčená, že minulosť na nás vplýva. DNA podľa nej osvetľuje nielen našu biologickú minulosť, ale aj tú spoločenskú.
Kým sa k tomu skutočne dostane, tak nás prevedie dejinami genealógie aj temnými stránkami vo forme eugeniky a hromadného sterilizovania istých skupín obyvateľstva. Občas sa zdá, že tieto úvodné pasáže sú až veľmi zdĺhavé, ale zrejme boli potrebné na pochopenie kontextu.
Treba si pripomenúť, kam až zašla myšlienka „vyšľachtiť“ lepších jednotlivcov, dokonalú rasu. Kenneallyová spomína, že nacistické Nemecko nebolo ani zďaleka jediným štátom, kde sa presadilo presvedčenie o príbuzenstve, dedičnosti a rasovej čistote.
Programy masového sterilizovania existovali vo viacerých štátoch, niekde dokonca aj po druhej svetovej vojne, keď už ľudstvo malo možnosť spoznať, ako to vyzerá, keď sa tieto myšlienky dovedú do extrému.
Ako Austrálčanka nemohla Kenneallyová obísť ani citlivú tému dedičnosti a sklonu k zločinnosti. Vieme, že prví európski osadníci Austrálie boli trestanci. Akú spoločnosť dokážu takíto lumpi vybudovať? Ukázalo sa, že nie najhoršiu. V prvom rade, nie všetci odsúdenci boli hrdlorezi. Boli medzi nimi aj drobní zlodeji alebo ľudia, ktorí neplatili alimenty.
Bola to spoločnosť veľmi zvláštna, ale zrejme nie úplne zdegenerovaná. Inak by sa nemohla stať z Tasmánie spoločnosť s najvyššou mierou dodržiavania zákonov. Kenneallyová to považuje za najkompletnejší prirodzený experiment hľadania vzťahu medzi zločinom a genetikou.
Poznaj seba samého cez predkov
Austrálčania sa dlho za svoj trestanecký pôvod hanbili. Snažili sa ho vymazať z pamäti. V rodinách sa o ňom nehovorilo, ale neskôr sa to zmenilo. Dnes majú trestaneckí predkovia postavenie otcov-zakladateľov. Ťažko povedať, čo presne viedlo k tomuto posunu.
