Moja prvá mŕtva kamarátka sa volala Cynthia Elbaumová. Vlastne to nebola kamarátka, ale známa. Skamarátiť sme sa nestačili. Zahynula počas leteckého útoku na čečenské mesto Groznyj len pár dní po tom, čo sme sa pred Vianocami roku 1994 spoznali.
O nej však nechcem písať, pretože novinárky sú zvláštne kategórie žien vo vojnách. Fotografka Cynthia robila svoju prácu dobrovoľne, bez nátlaku a prehovárania. Mám podozrenie, že fotila ľudí v ruinách po bombardovaní s vierou, že tie fotografie zabíjanie pomôžu zastaviť.
Z rovnakého dôvodu písala svoje skvelé články Nadežda Čajková. Moja ozajstná kamarátka. Niekoľko mesiacov sme spolu brázdili kaukazské svahy počas vojny v Čečensku. Ani o nej nechcem písať.
Tiež sa rozhodla dobrovoľne, nechala doma svojho štvorročného syna a vyrazila ako spravodajkyňa novín Obščaja gazeta zbierať informácie do zákopov. Dodnes sa nevie, kto ju popravil a prečo. Zamilovala sa do jedného čečenského zbojníka, čo už bolo ďaleko za hranicami novinárstva.
Lenže aj novinárka je žena. Všetko prebiehalo, ako malo a podľa pravidiel ženských emócií, súcitu, túžby ochraňovať a zachraňovať, spasiť a obetovať sa.
Ľadová Elza
Potom je tu iná kategória. „Čapkove Matky“ - zúfalé matky vojakov či matky detí, ktoré šliapnu na mínu, matky politikov, ktoré niekto zastrelí, pretože bojujú za mier.
Moja kamarátka Elza je neplavkyňa. Čečenka, ktorú som spoznala v roku 1995 v Groznom. Zbierala alumínium. Hovorila som jej alumíniová kráľovná. Živila tým svoje dve deti.
O mnoho rokov neskôr jej syn dobrovoľne explodoval pri jednom zo samovražedných atentátov v Groznom a dcéra sa jej zriekla, pretože Elza opustila ich otca. Predtým za rusko-čečenskej vojny so zmieneným synom na ramenách Elza preplávala v zime rieku a myslela si, že to neprežije. Prežila, syna v noci posadila na breh a úplne skrehnutá sa vrátila po dcéru.
Manžel sa na záchrannej akcii vtedy nezúčastnil, pretože mal depresiu, rozhodol sa liečiť ju bojom a odišiel do partizánskeho oddielu. „Predstav si, že on, ten panghart, vedel plávať, a ja nie. Keby ma to bol aspoň naučil, ešte keď bol mier, a až potom sa išiel hrať na hrdinu...,“ horekovala vždy, keď na jej útek pred bombami prišla reč.
Dnes žije vo Francúzsku. Keď ma naposledy navštívila, mala okolo krku kožušinu zo striebornej líšky, kráčala na vysokých podpätkoch a pery mala červené ako klinček. Našla si nového partnera a zaobstarala nové deti. „Musím na všetko zabudnúť,“ šepla mi a poprosila, či by som jej nedarovala fén, čo sa jej v mojej kúpeľni tak zapáčil.
Odlietala z Prahy so šiestimi kuframi nadváhy, v ktorých boli veci, ktoré si šikovne v rôznych domácnostiach vyprosila. Nadváhu jej zaplatil jej nový slovenský známy, ktorého zdolala s rovnakou drzosťou ako kedysi ľadovú triešť. Elzu vojna naučila prekonávať nemožné bez ohľadu na čokoľvek a kohokoľvek.
Železná Nadežda
Naďa Savčenková ešte nie je matkou, ale matku má. A tá sa tento týždeň obrátila na nemeckú kancelárku Angelu Merkelovú listom, v ktorom úpenlivo prosí mocnú političku o pomoc. Ruský prezident Vladimir Putin je k ženským prosbám zatiaľ imúnny.
