Bolo to predsa 14. marca 1939, keď slovenskí predstavitelia na čele s J. Tisom a V. Tukom po návrate od Hitlera slávnostne vyhlásili samostatné Slovensko. Už o mesiac, presne 18. 4. 1939, nová vláda samostatného Slovenska uzákonila definíciu židovského obyvateľstva, obmedzila vykonávanie práce pre právnikov, novinárov a vylúčila Židov z verejných služieb.
To, čo Nemcom trvalo šesť rokov, zvládla ľudácka kresťanská vláda šikovnejšie a o necelý rok už fungoval Ústredný hospodársky úrad (ÚHU), ktorého jediným cieľom bolo, „aby vykonal všetko, čo je potrebné na vylúčenie Židov zo slovenského hospodárskeho a sociálneho života a prevedenie majetku Židov do vlastníctva kresťanov“. V novinách žiarili titulky: „Naše zákony vzorom pre celú Európu“, „Najprísnejšie rasové zákony na Židov sú slovenské“, alebo „Nadhodnota slovenskej rasy voči židovskej zabezpečená!“
