Na Poštovej ulici v Starom Meste to môže byť hocikto: predavačka falošných parfumov, zúrivá občianka, veštica, zberateľka petičných hárkov za hocičo, bojovníčka proti globálnym korporáciám. Pochopiteľne aj blázon. Opatrne skúmam tvár, pohyby. Bleskurýchle strčí do mňa lakťom, otázku opakuje s pridaním špecifickej nadávky, ktorú som nepočula od základnej školy. Náhle sa mi vybavila mliečna pleť, fialkové oči, čierne vlasy, zlomyseľné kombinačné schopnosti. Slávny terorista Šakal môže ísť so svojimi prestrojeniami do hája. Zjavne na mne vidno pochybnosti. „Čo pozeráš ako sprostá, poď na kávu.“
Počúvam, čo, kto, s kým a kde, ako treba fungovať, ako zariaďovať, ako si schopný penzista môže privyrobiť vybavovaním úradných záležitostí pre iných, lebo ľudia sú hlúpi a leniví, nevedia, ako čo chodí. Ohúrila ma chvála rozmnoženej byrokracie a prínosné interakcie medzi zle platenými úradníkmi a chudobnými schopnými vybavovačmi. Nové väzby, až priam priateľstvá, kultivujú odpudivú úradnú atmosféru. A kto by nezaplatil, nie veľa, aby sa nemusel vláčiť po úradoch? Nazerám do veľkej tašky: tam chcú to, tam potrebujú ono, tí majú radi hento. „To je moja investícia, kukáš, čo?“ smeje sa, „ale vyplatí sa.“
