Andrej Babickij, bývalý liberálny novinár Rádia Svoboda, potom proruský novinár v Donbase (Andrej Babickij, človek hlboko liberálnych názorov a demokratických zásad. FOTO MAFRA – Radek Kalhous)TEXT: Petra Procházková
[content type="longread-pos" pos="left"]
Dnes píše Petra Procházková, redaktorka SME a Lidových novín.
[/content]
Pamätám sa, že do osady Kača neďaleko krymského mesta Sevastopoľ sa vchádzalo bránou, ktorá pripomínala vjazd do pionierskeho tábora. Pri bráne stál ruský vojak. Salutoval nám.
Vozidlo značky Chrysler PT Cruiser v ňom možno vyvolalo pocit, že do garnizóny osídlenej dnes už vyslúžilými sovietskymi vojakmi prichádza niekto dôležitý. Vlastne mal pravdu. Andrej Babickij je človek dôležitý.
Dôležitý Andrej
Bol dôležitý aj v roku 1994, keď ma uprostred noci na 1. decembra zobudil vytrvalým vyzváňaním telefónu a vyhŕkol, že sa stretneme o tri hodiny na letisku Vnukovo. „Je vojna,“ vyhlásil úplne pokojne. Na tom, že sa nikdy nenechá vyviesť z miery, si vždy zakladal. Bol ľadovo pokojný aj v Čečensku, kam sme vtedy ráno prišli skôr ako prvé ruské tanky.
A bol dôležitý aj v roku 2001, keď ma so svojou skvelou ženou Ľudou vzal na dovolenku na Krym ku svojim svokrovcom do osady Kača.Keď som si vlani chcela zážitok zopakovať, ruské veľvyslanectvo v Prahe mi nedalo vízum - Krym bol v tom čase podľa ruských úradov už tri mesiace polostrovom ruským a bez víza sa človek cez hradbu ruských tankov nedostal.
Andrej a Ľuda s ruskými pasmi išli tentoraz sami. A spolu s ostatnými Rusmi na polostrove vrátane Ľudmiliných rodičov, ktorí celý život slúžili Červenej armáde, riadne oslávili návrat Krymu pod kontrolu Moskvy.
Drzé Rusko
Teraz zase oslavuje. Je to rok, čo Krym násilím odobrali Ukrajine, aby si ho prisvojila krajina silnejšia a drzejšia. Za tieto slová by mi tresol Andrej slúchadlom. Vlastne teraz, keď väčšinu času trávi so zbojníkmi v Donecku, komunikujeme cez skype. Oveľa dôležitejšie však je, že spolu ešte komunikujeme.
„Som rád, že Rusko po dvadsiatich troch rokoch nečinnosti konečne reálne pomohlo svojim krajanom,“ povedal mi na úvod. Namietla som, že nemožno pripustiť, aby každý, kto sa cíti utláčaný, okamžite vyhlásil vlastný štát. A použila som termíny ako „medzinárodné právo“.
To ho pobúrilo: „Právo vrátane práva medzinárodného nie je imperatív. Pojmy ako celistvosť a nezasahovanie nemôžu byť vnímané ako absolútne príkazy. Áno, sú to dobré kategórie, keď nie je na blízku žiadny konflikt a všetko funguje. Ak však jedna skupina ponižuje druhú, upiera jej základné práva a ohrozuje ju, tieto zásady platiť prestávajú. Toto nie je slovná hračka: máme právo bojovať za svoje práva. Keby to tak nebolo, upieraš ľuďom možnosť povstať, búriť sa, uskutočniť napríklad aj revolúciu, rozhodnúť sa, s kým a v akom štáte žiť.“
Strašná chyba?
To ma už vydesilo. Rovnako ako jeho tvrdenie, že „medzinárodné právo z pohľadu Európy vrátane úpravy hraníc je súbor téz, ktoré vznikli okrem iného na Jaltskej konferencii - vtedy to obludné monštrum, ktoré sa nazývalo Sovietsky zväz, získalo právo panovať nad časťou Európy“.
