V sérii článkov publikovaných v denníku SME zaznela viac alebo menej oprávnená kritika a mnohé pohľady na kvalitu vysokého školstva prevažne z prostredia ministerstva školstva či pracovníkov verejných a štátnych škôl.
Rebríček škôl s najväčším počtom tzv. lietajúcich učiteľov mal čitateľovi zrejme naznačiť, ktorá škola je tá dobrá.
Splniteľné kritériá
To, čo nás však desí v praxi odborného asistenta, docenta či profesora, nie je ani tak nezmyselné kvantitatívne nastavenie rôznych kritérií, nerozlišujúc tzv. tvrdé a mäkké vedy, spočívajúcich v počte karentovaných článkov, recenzovaných zahraničných monografií či počtu grantov a z nich plynúci objem získaných finančných prostriedkov na výskum.
Zrejme mi dajú za pravdu viacerí vysokoškolskí učitelia, že tieto kritériá sa trochu šikovnejším a usilovnejším pedagógom podarí bez väčších problémov splniť (dôkazom je, že napriek enormnému úsiliu niektorých ministrov školstva, Akreditačnej komisie, centrálnemu registru zamestnancov a iných štátnych orgánov sa žiadnu vysokú školu zrušiť nepodarilo, naopak, škôl je čoraz viac).
Súkromné čiže zlé?
Odborná i laická verejnosť si často dokonca osvojila názor, že súkromné vysoké školy sú automaticky prostredím, kde žiadnu kvalitu dosiahnuť nemožno a, naopak, verejné a štátne školy sú kolískou pravého vzdelania.
