[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/2/56/5603542/5603542.jpeg?rev=2" author="Cez víkendy sa stredná Európa tlačí vo vyhrievaných vodách, polihuje s rezňami, uhorkami a červeným vínom pri vírivkách, saunuje sa v šľapkách a potiera sa medom. FOTO – www.thermal-movar.hu" longread-pos="full"][/content]
Iba Stredoeurópan dokáže sedieť v štyridsaťstupňovej vode dve hodiny, cítiť sa pritom zle, no užívať si pôsobenie sebadeštruktívneho myslenia.
TEXT: Michal Havran
[content type="longread-pos" pos="left"]
Dnes píše Michal Havran, teológ, šéfredaktor jetotak.sk.
[/content]
Stredná Európa nie je výmysel, hoci to tak niekedy vyzerá. Jej hranice sú skôr literárne, od východofrancúzskeho Alsaska po východné Poľsko. Svoju politickú identitu odvíja od spoločnej minulosti s Habsburgovcami a jej východné krídlo zo skusenosti s komunizmom.
Symbolom a politickým vyjadrením strednej Európy sa stala v deväťdesiatych rokoch V4. Jej vznik vyjadroval spontánnu snahu Poľska, Maďarska a Československa oddeliť sa od lavíny vznikajúcich štátov postsovietskeho zväzu.
Zakladajúcim životným pocitom V4 bola skúsenosť s komunizmom a snaha vytvoriť v regióne silné zoskupenie emancipovaných štátov, ktoré by už neboli nárazníkovou zónou. A vznikol problém.
Stredoeurópania vytvorili niečo, čo vylúčilo germánsky rozmer identity, opieralo sa o historickú sebaľútosť a premenilo strednú Európu na politický konštrukt, čím nás odrezala od všetkých tých prúdov, ktoré z mittelEuropy urobili autentický životný pocit a umelecký smer.
Hodžov manifest
Dôkazom tejto nefunkčnej zotrvačnosti je nedávna návšteva prezidenta Andreja Kisku v Poľsku. S prezidentom Komorowským sa pochválili, že sa za menej ako rok videli už desaťkrát. No a čo? Mali ich stretnutia nejaký zásadný vplyv na premenu V4 na niečo zmysluplné, dohodli sa na tom, či bude stredná Európa naďalej existovať ako spolok postkomunistických krajín, alebo sa pokúsi o viac? Nespája nás predsa iba to, že sme boli pred štvrťstoročím súčasťou sovietskeho vplyvu.
Stredná Európa nebola iba depresívnym stavom Západu, kde sa každý významný spisovateľ obesil alebo ušiel, aby sa neskôr obesil, a nemali by sme preto podliehať pocitu, že našou regionálnou špecialitou je rezignácia.
Zakladajúce krajiny V4 urobili chyby, no dnes, aj pod vplyvom otázky o vzťahu nášho regiónu k Rusku a či existuje záložný plán v prípade oslabenia záujmu Únie o východné krídlo, je dôležité premýšľať nad tým, ako má stredná Európa vyzerať.
Zhodou historických okolností žijeme zatiaľ v období, keď o našom regióne rozhodujeme sami a je našou povinnosťou to využiť. Stredoeurópski politici sa radi sťažujú, že naše krajiny nemajú žiadnu výraznejšiu víziu, čím narážajú na to, že všetko bolo jasnejšie v čase príprav na vstup do Únie.
Pritom tu máme od čias Hodžovho náčrtu stredoeurópskej federácie manifest toho, čo môžu politici robiť. Text je dnes, samozrejme, zastaraný, no Hodža cítil, že politická únia posthabsburských krajín je jedným z riešení úzkostného pocitu života v geopolitickom tranzitnom termináli.
Čo potrebujeme
Visegrádska skupina stratila štvrťstoročie pochybnosťami o svojej existencii a snahami vytvárať si tajné aliancie s Nemeckom.
