Nedávno ma vzal priateľ do divadla Aréna. Kontroverzná a diskutovaná dramatizácia Marxovho Kapitálu vyvolávala očakávania, no odišiel som z nej s akousi pachuťou na jazyku, ako keď chlipkám tú istú polievku štvrtý deň za sebou. Na začiatok musím povedať, že tieto poznámky nechcú byť recenziou. Herci aj celý divadelný štáb odviedli poctivú prácu. Pachuť vyvolali reminiscencie z doby nie takej dávnej, aby som na ňu a na jej orwellovský newspeak mohol zabudnúť.
Práve onen newspeak tvoril nosnú konštrukciu, na ktorej bola hra vystavaná. Divák si tak znovu mohol vypočuť, ako zákerne nás žmýka kradmá ruka kapitálu, akých otrokov z nás robia nadnárodné korporácie, či aký bezútešný je stav našej planéty, ktorú devastuje túžba po zisku. Nie náhodou píšem „znovu“, pretože značná časť sloganov, ktoré vykrikovala štvorica hercov počas celej hry, až podozrivo pripomínala tie čarovné vetné spojenia, akými nás desaťročia kŕmila komunistická propaganda.
