Autor je publicista.
V čase rastúcich obáv z vojenskej eskalácie konfliktu medzi Ruskom a Západom je užitočné si pripomenúť, že na počiatku ukrajinskej krízy neboli zbrane. Bola to túžba veľkej časti Ukrajincov po proeurópskom smerovaní ich krajiny.
Zhmotnením ich túžby bola na jeseň 2013 asociačná dohoda s EÚ a nádej, že Ukrajina prejde podobným transformačným procesom, akým prechádzajú postkomunistické štáty východnej Európy vrátane Slovenska. Pre Putinov establišment však znamenala asociačná dohoda niečo iné.
Úspech ako argument
Ak sa Ukrajine vďaka približovaniu k EÚ skutočne podarí skvalitniť život občanov a zaviesť európske princípy demokracie, ľudských práv, politickej kultúry a boja proti korupcii, obyvatelia Ruska sa začnú pýtať: Prečo sme my dodnes nedokázali vytvoriť prosperujúcu a slobodnú spoločnosť?
Krátko pred vypuknutím ukrajinskej krízy bola Putinova popularita na historickom minime, aby po obsadení Krymu vystrelila prudko nahor.
Nacionalistickú hystériu a pocit ohrozenia však nie je možné živiť nekonečne dlho a obyčajní ľudia v Rusku si skôr či neskôr začnú klásť nepríjemné otázky.
Keď premýšľame o nebezpečenstve ruského imperiálneho sentimentu, zabúdame niekedy, čo v súboji s ideou autokratickej spoločnosti predstavuje našu najsilnejšiu zbraň: je to lepšie fungovanie západných spoločností.
Rusko výrazne zaostáva za krajinami EÚ prakticky vo všetkých kľúčových kritériách, či už ide o životnú úroveň, zdravie a spokojnosť obyvateľov, mieru korupcie, alebo slobodu slova.
Príliš drahá nevraživosť
Napriek tomuto faktu, ktorý je podporený tvrdými dátami
