Prezidentské voľby priniesli v prvom rade ťažkú porážku Fica a až v druhom triumf Andreja Kisku. Rok po nich sa dá vyhlásiť, že milosť nenáročného nástupníctva, ktorá sa naň usmiala v podobe nízkej latky po predchodcovi, si prezident užil a nezneužil. Hodnotenia má lichotivé a verejnosťou šíri pocit pokoja a vnemy slušnosti a dôstojnosti. Relativizovať dojem, že čo z toho by zostalo, keby 10 rokov pred ním palác neobýval Gašparovič, ale – povedzme – Havel, nemá význam.
Kiska nie je výrazný prezident a za skutočnosť, že v obľúbenosti preskočil Fica, vďačí viac inštitúcii než sebe a výstrelkom ako „ice bucket challenge“ (nehodí sa k prezidentovi) či marketingovému trúbeniu, ktorým rodinám rozdal tento mesiac výplatu. To, že upútavať pozornosť - ako napríklad tragikomik Zeman - nepotrebuje, Kisku nebrzdí, aby s mierou, nie aktivisticky a násilne, vstupoval do bežnej politiky, kde to uzná za žiaduce.
Ak je zdravotníctvo, do ktorého pomerne rázne už dvakrát intervenoval – parlamentné vystúpenie a predvolanie Čisláka – vedomým výberom „prezidentskej témy“, potom je to dobrý výber. Podobne aj justícia, do ktorej mocenských zápasov bol hneď po nástupe vtiahnutý.
