Autorka je spisovateľka.
Vraj „sa Slováci stále nevedia správať. Nevedia narábať so slobodou“. Inde sa píše, že „nevedia vytŕčať z davu, životopisy píšu nudne“.
Všimla som si, že podobné titulky sa nástojčivo opakujú. Pomyselne usádzajú spoločnosť do lavíc, aby sa učila jedno alebo druhé. „... robiť ako Bavori sme sa ešte nenaučili. Slováci nevedia, kedy majú dosť. Slováci nevedia poskytovať prvú pomoc. Slováci sa ešte nenaučili pomáhať.
Myslíte si, že Slováci nevedia zaujať? Nezávisle rozmýšľať sme sa dodnes nenaučili. Ešte sme sa nenaučili, že ak niečo treba spraviť, musíme to spraviť sami. Ani po rokoch sme sa nenaučili... Slováci nevedia, že... Slováci sa nevedia...“ A napokon, Pozor zákruta: „Slováci nevedia parkovať, cúvať, šoférovať, zvládať šmyk.“
Iba nedostatočnosť a hanba?
Titulky nás presviedčajú o tom, že identitu oslovenej spoločnosti utvára najmä pocit nedostatočnosti a hanby. Nie je to práve najšťastnejšia učebná stratégia.
Zdá sa, že takéto výzvy výrazne počuť v transformujúcich sa spoločnostiach po roku 1989. Chorvátsky filozof a kultúrny kritik Boris Buden tvrdí, že transformáciu, teda prechod od štátneho socializmu k trhovému hospodárstvu s demokratickými inštitúciami, charakterizuje tón poučovania, kde sa jedna strana ocitá v roli žiaka a tá druhá v pozícii učiteľa.
Proces transformácie sprevádzalo používanie viacerých pojmov, ktoré mali uchopiť a vysvetliť, čo sa to deje na občianskej úrovni. Známym sa stal Havlov diagnostický výraz „blbá nálada“, ktorý odznel v prejave k parlamentu v roku 1997. Popularitu si získal tiež výraz „naučená bezmocnosť“. Použila ho aj bývalá premiérka Radičová, keď na minuloročnej konferencii viedenskej diplomatickej akadémie hodnotila cestu Slovenska za uplynulých 25 rokov.
