K slovu sa dostali politici a blázni. Kto si nájde chvíľku, aby si vypočul (prečítal) intelektuála s poctivým poznaním veci? A je pomedzi všetky tie fóbie a fílie miesto na skúmanie kontextov a pochopenie príčin?
Absolvent schizofrenickej kombinácie
Martin C. Putna, literárny historik, kritik a rusista v knižných obrazoch ruskej religiozity stavil na to, čo by malo akademika definovať: na fundovanosť a vedeckú poctivosť. To všetko je háklivé v čase, keď Rusko vtrhlo razantne do polemík a my sme sa v hádkach ocitli viac presvedčení ako vzdelaní.
Sám Putna v rozhovore, ktorý vyšiel predvlani (Vždycky v menšině) priznáva, že k rusistike sa dostal náhodou. Dokonca ju označil za prekliatie svojho života. Chcel ísť na klasickú filológiu, ale práve v čase nástupu na vysokú školu komusi napadlo otvoriť bizarnú kombináciu latinčina – ruština.
Túto, jeho slovami schizofrenickú kombináciu nakoniec skončil jediný z ročníka. Po revolúcii sa na fakultu vrátili vyhodení učitelia a on objavil iné Rusko.
Na zakázaných ruských autoroch sa naučil „pohľadu do tváre“, teda stretnutiu s autorom ako človekom v jeho hĺbke, umeleckej a duchovnej jedinečnosti.
Odvtedy Putna stihol všetko možné: naštvať knihou Kraft elitu pražských katolíkov, naštartovať revue Souvislosti, vyštudovať teológiu, stať sa mediálne známou tvárou gay komunity, skúmať barokovú poéziu, katolíckych modernistov, americkú religiozitu (o tom všetkom vydal pekne hrubé knihy), navštíviť Indiu, vymyslieť Knižnicu Václava Havla a pohádať sa s prezidentom Zemanom. A teraz ešte aj toto. Pochopiť Rusko a jeho dušu.
Jedno Rusko s nemennou identitou nikdy neexistovalo
Cieľom Putnových obrazov nie je dokazovať, že Rusko je také alebo onaké. Chce v prvom rade ukázať (a stojí to poriadne množstvo energie, prameňov a autorov), že dejiny ruskej religiozity – a teda zdroje ruského životného pocitu – sú pestré a mnohoraké.
V súvislosti s Ruskom, minulým i dnešným, stále dochádza k tej istej chybe. Zdôrazňuje sa iba jedna jeho tvár, tradícia a kultúra. Tu sa Putna najviac líši od Putina. Kniha je v konečnom dôsledku kritická proti ruskej moci, lebo táto moc ignoruje farebnejšiu realitu. Postarala sa o deformáciu dejín a vyprodukovala zbytočne veľa nepriateľov.
Obrazy sú užitočné aj pre insitných rusofilov, ktorým stačí verklíkovať svoju mantru o Dostojevskom ako dôvode mať Rusko v úcte. Vlastne áno, to platí, ale aj za Dostojevským a všetkým skvelým, čo Rusko kultúrne splodilo, je príbeh, vývoj ideí a rozpory rozličného druhu. Kto má ambíciu do týchto fascinujúcich príbehov vidieť, sa bez Putnovej knihy v našom jazykovom priestore nezaobíde.
Putna sa vo svojich obrazoch stavia do opozície proti trojjedinému heslu ruského imperializmu sformulovanému ministrom školstva Uvarovom v roku 1833.
Základom špecificky ruského systému má byť „autokracia, pravoslávie a ľudovosť“. Naproti tomu Putna ukazuje, že v dejinách neexistovalo jedno Rusko s jednotnou a nemennou identitou. Prianím je aj jednoduché stotožnenie ruskosti s pravoslávím.
Dejiny nedokazujú ani etnickú jednotu ruskej kultúry. Spoluvytvárala ju škandinávska dynastia Rurikovcov, fínske šamanstvo, byzantská ortodoxia, bulharské apokryfy, mongolské vojenské formy i rodiny tatarských bojovníkov miešajúcich sa s rodinami ruských bojarov či nemeckých intelektuálov.
Umelecký a náboženský vývoj v Rusku – síce s oneskorením a v inom rytme – kopíroval trendy západnej Európy. Oneskorenosť ruskej gotiky či baroka spoluvytvára kultúrnu dynamiku. Aj v ruskej spoločnosti došlo k sekularizačným tendenciám, pravoslávnej romantike a reformácii. Práve túto odvážnu západno-východnú komparáciu považuje sám autor za originálny prínos svojej knihy.
