Asi sa to nikdy nedozvieme, ako sa dve Češky mali. Strávili na nútenej návšteve Afganistanu dva roky. Minulú sobotu sa vrátili domov. Uniesli ich v Pakistane, na území medzi Iránom a Indiou, kam smerovali. Balúčistan - tak sa toto veľmi krásne miesto volá - je síce súčasťou Pakistanu, ale v skutočnosti si tu miestne kmene robia, čo chcú. Napriek tomu by dievčatá nikto nemal odsudzovať - touto cestou sa po zemi do Indie vydáva hocikto.
Aj ja som tade putovala. Ony mali skrátka smolu. Ich autobus zastavili ozbrojenci, dievčatá vytiahli von a odviezli. Tak sa to všetko začalo.
Vyhliadli si ich, pôvabné Európanky. A asi za ne dostali výkupné, o ktorom sa, samozrejme, diskrétne mlčí, a to je správne.
Antonie Chrástecká a Hana Humpálová vyzerajú, že sa im v zajatí nedarilo veľmi dobre.
Ich prvé vystúpenie na verejnosti podnietilo v médiách špekulácie, že dievčatá prijali islam. Boli totiž oblečené od hlavy až po päty v habitoch typických pre moslimské ženy, vlasy mali starostlivo ukryté pod šatkou.
Ako sa im tam asi žilo? Napadlo mi. Pretože aj ja som prežila - na rozdiel od nich dobrovoľne - niekoľko rokov v moslimskom svete, takmer bez kontaktu s európskou civilizáciou. Šesť rokov v Afganistane. A viem, že plochý pohľad na ženy zahalené v burkách a utláčaných krutými, o desiatky rokov staršími manželmi, je nadmieru zjednodušený.
Tu je niekoľko mojich príbehov o afganských mužoch pod papučou, ženách sadistkách a spásnom mnohoženstve.
Pozor. Ani toto nie je úplná pravda o postavení afganskej ženy v spoločnosti. Tá pravda je v každom z afganských domov iná. A nám, cudzincom, zostane asi navždy skrytá za vysokými blatovými múrmi. Rovnako, ako príbeh Hany a Antonie.
Krásna Anahyta
„...a rozvádzate sa často?“ opýtala sa opatrne zlou angličtinou Anahyta, moja budúca švagriná. Krásna, vždy upravená a decentná.
„Dosť často,“ priznala som. „Niektorí pravidelne.“
„Hm,“ našpúlila pery na znamenie, že premýšľa. „A keď sa rozvediete, čo deti?“
Cítila som, že teraz nastala moja chvíľa a môžem ukázať tie lepšie stránky európskej demokracie. Pretože doteraz o nich Anahyta a jej kamarátky, ktoré sa zišli na ženský večierok v Anahytinom dome, veľa nevedeli.
„Súd je väčšinou na strane detí a matky,“ začala som výklad. „Nakoniec musí predsa brániť predovšetkým práva slabších. Takže deti ponecháva vo väčšine prípadov v starostlivosti ženy.“
„Hm,“ predniesla teraz už s náznakom pohoršenia. Zarazilo ma to.
„Všetky?“ opýtala sa a ostatné ženy ako jedna pozdvihli obočie.
„Spravidla obidve, my ich viac nemávame. Niekedy tri, zriedkakedy štyri...“ vysvetľujem európske rozmnožovacie zvyklosti.
„A čo muž?“ pýta sa vytrvalo Anahyta.
