Autorka je politologička.
Písal sa rok 1995 a na Slovensku vládol Vladimír Mečiar v koalícii s robotníkmi a so SNS. Nedemokratické praktiky vlády zhoršili obraz Slovenska, ktoré zaostávalo pri prijímaní do NATO aj Európskej únie. Mečiar vtedy povedal legendárnu vetu: Ak nás nechcú na Západe, obrátime sa na Východ.
Predsedom KDH ako najsilnejšej opozičnej strany bol v tom čase Ján Čarnogurský. Politik, ktoré postoje, pokiaľ ide o vzťah k Západu a Rusku, boli zjavné už v tom čase.
V prílohe SME - Fórum z 27. 3. 1995 napísala tento článok politologička Soňa Szomolányi. V skrátenej podobe ho uverejňujeme, pretože aj po dvadsiatich rokoch ponúka výstižný obraz toho, prečo sme dnes tam, kde sme...
Mozaiku "geopolitického vedomia" Slovenska dnes vytvárajú: bezstarostnosť až naivita obyvateľstva, romantické rojčenie stúpencov neutrality, zahľadenosť časti opozície do vlastných problémov a skupinový egoizmus vládnucej koalície.
Kým pri návšteve ruského premiéra Viktora Černomyrdina v Poľsku mu celá najvyššia politická reprezentácia dala najavo, že o svojom smerovaní do NATO si rozhodne Poľsko samo a nebude si pýtať povolenie Ruska, tak na Slovensku takúto jednoznačnú odpoveď od svojich hostiteľov nepočul. Naopak, v Bratislave sa obohatila koaličná novoreč o nový termín "pozitívna neutralita".
Problém konzensu
Absencia základného konzensu - zhody na fundamentálnych hodnotách tejto spoločnosti je aj jednou z príčin, že na Slovensku niet konzensuálnej elity. V prípade geopolitického sebazaradenia je stav osobitne akútny: na rozdiel od iných krajín strednej Európy na Slovensku jednoznačnú vôľu vstúpiť do NATO neartikulovali všetky relevantné strany!
Zhoda nie je však ani na úrovni opozičných, štandardných strán. Pritom v názore na geopolitickú stratégiu dosiahli konzensus politické elity aj Rusku, kde dokonca liberál Jegor Gajdar v zhode s nacionalistami je proti rozšíreniu NATO na východ.
O to pozoruhodnejšia je potom u nás zhoda populistu V. Mečiara a jedného z lídrov opozície - demokrata Jána Čarnogurského vo vzťahu k Rusku. Návštevu Černomyrdina komentuje Ján Čarnogurský v rozhovore pre SME (Pokora k vlastným tvrdeniam, 17. 2. 95) slovami: "Som za vyrovnané postavenie Slovenska medzi Ruskom a Západom alebo staviame sa za otvorenosť voči východným aj západným vplyvom. ...úsilie Mečiarovej vlády udržiavať, prípadne zlepšovať vzťahy s Ruskom podporujeme."
V svojich úvahách pokračuje: "Upevnenie vzťahov krajín V4 považujem pre nás za dôležitejšie ako napríklad členstvo v EÚ alebo členstvo v NATO. Pritom upevnenie vzťahov týchto krajín môže urobiť iba Slovensko a žiadny iný štát tohto zoskupenia."
Dovolím si dodať, že V4 môže práve Slovensko svojimi vojenskopriemyslovými dohodami s Ruskom aj definitívne pochovať a prispieť k svojmu vypadnutiu zo štandardných európskych štruktúr.
Za rolu trójskeho koňa, artikulujúc ideu "pozitívnej neutrality", sa nám nikto zo susedov nepoďakuje. Slovenská pojmová inovácia, v tradíciách dobre známeho zahmlievania pripomína požiadavku medzinárodnoprávnej subjektivity pre Slovensko a zároveň deklarovanie zachovania bývalého spoločného štátu pred voľbami 1992.
Uvedené zhodnotenie konkrétnych politických rozhodnutí je, na rozdiel od mnohých iných slovenských politikov u Jána Čarnogurského vzácne konzistentné s jeho fundamentálnou ideovo-svetonázorovou orientáciou, ako ju prezentoval okrem iného aj v svojej úvahe o identite Európy a postavení Slovenska : "Slovensko leží dostatočne hlboko v civilizačnom priestore západného kresťanstva......Slovensko sa však predsa len líši od svojich bezprostredných susedov...Slovensko nemá existenčne zaťažené vzťahy ani s Ruskom a, samozrejme, ani so Západom." (Literárny týždenník, 1/95).
Rozpoltenosť či rozštiepenosť Slovenska?
V duchu známej Huntingtonovej interpretácie charakterizuje autor spomínanej úvahy Slovensko ako "rozpoltenú krajinu". "Slovensko svojou slovanskou príslušnosťou má v sebe zabudovaný východný vektor historickej orientácie, svojou západnou náboženskou príslušnosťou západný vektor."
Za adekvátnejšiu charakteristiku než "rozpoltenosť Slovenska" považujem definovať ten stav ako hodnotovú rozštiepenosť. Pretože si myslím, že na Slovensku nie je ten typ civilizačnej rozpoltenosti, akou trpí podľa Huntingtona napríklad Rusko, ale je to miernejší variant v podobe nevyhranenej civilizačnej identity.
Pretože rozloženie názorov, postojov aj v oblasti zahraničnej orientácie Slovenska podľa výsledkov nedávneho reprezentatívneho výskumu FOCUS a STEM (Zora a Martin Bútora, SME 27. 2. 95 ) svedčí, že pozoruhodným rysom nie je rozdelenie do viac-menej rovnako veľkých proti sebe stojacich názorových skupín, ale vysoká proporcia názorov nevyhranených, ambivalentných. V názoroch na vzťah k Rusku jednoznačne prevažujú odporcovia spadnutia do ruskej sféry (49 percent verzus 16 ) vplyvu, ale nevyhranení predstavujú viac než tretinu (35 %)!
Z hľadiska troch základných typov orientácie ich analýzy ukazujú, že kým prozápadne orientovaných je 40 percent, protizápadne 14 percent, tak nadštandardne početná je skupina nevyhranených, ale aj tých, čo pokladajú za možné rozvíjať obe orientácie 46 percent.
Čarnogurský sa mýli
Viac než odlišná definícia súčasného stavu mi však nedá súhlasiť so závermi, ktoré Čarnogurský vyvodzuje v rovine strategických rozhodnutí. Na rozdiel od Mečiarovej mocensko-účelovej racionality, u Čarnogurského prevažujú ideové-svetonázorové motívy: úsilie vytvoriť most medzi západným a východným kresťanstvom a uchrániť Slovensko od skazonosného vplyvu západného liberalizmu.
