Večer sa všetko utíši, telesné a iné tekutiny sa dostanú na svoje miesta určenia a odpracú sa mŕtvi.
A až celkom v noci nastane mier. Len zarastený muž v tielku, ktorý nie a nie sa ožrať, v ubytovni Fortuna na konci sveta, kde už ani túlavé psy nezablúdia (...kde ani nemá kto prísť, aby mu oznámil, nech už konečne vypadne...), v ubytovni Fortuna, ktorej názov upozorňuje na bohyňu šťastia, ktorá tu určite nemá svoj hlavný stan, medzi zaprášenými posteľami, obitými stenami a obliečkami so škvrnami od moču a od krvi.
Nie a nie sa ožrať, leje do seba už šestnáste pivo a hovorí - ´Nejde to, nejde to!´, stále cíti na svojej koži drsné a tvrdé obrysy sveta okolo, tú pretrvávajúcu tupú bolesť, ktorá naskočí hneď, keď ráno otvoríte oči a neprestáva, ani keď na ňu nemyslíte - ´Nejde to, nejde to!´ - hovorí a nikto ho nepočuje, lebo každý deň je vlastne taká malá vojna.
