Andrejovi Kiskovi do výročia v prezidentskom paláci chýba ešte pár mesiacov – reálne nastúpil do svojej funkcie 15. júna. No už v tomto období sa ocitá akoby v polčase jedného politického cyklu, čo ponúka príležitosť na zhodnotenie jeho doterajšieho pôsobenia. A na vyslovenie istej vízie, čo sa dá v ďalších dejstvách očakávať.
Pred vyše rokom prezident vstúpil do hry spôsobom, ktorý môžeme na Slovensku označiť aj ako veľkolepý. Bez politických skúseností z lokálnej či straníckej politiky vyhral prezidentské voľby a porazil pritom najvplyvnejšieho a marketingovo najzručnejšieho politika Slovenska Roberta Fica.
A ďalší približne rok má predseda Smeru na to, aby uhral čo najlepší výsledok vo voľbách parlamentných. Aké výkony sme videli doteraz? A čo môžeme čakať v druhom polčase?
Vychovať si súpera
Po desiatich rokoch, ktoré strávil v prezidentskom paláci Ivan Gašparovič, sedí dnes v úrade aktívnejší prezident. Bez ohľadu na to, či je toto hodnotenie dobré, alebo zlé, vychádza do veľkej miery z charakteru volieb.
Pred rokom proti sebe v prezidentskej kampani totiž nestáli vyslúžení politici s podporou rôznych strán, ktorí by dúfali v pokojnú, reprezentatívnu funkciu bez nutnosti konfliktu. Práve naopak.
Robert Fico svojím rozhodnutím z pozície premiéra kandidovať na prezidenta akoby symbolicky presunul časť politickej moci a pozornosti na tento úrad. Jeho argumentácia (opäť bez ohľadu na to, nakoľko platná či pravdivá bola) miestami vyznela tak, že prezident bude možno aj dôležitejší než premiér.
Predseda Smeru vďaka svojej politickej váhe takto zarámcoval súťaž. A do takto definovaného súboja s ním išli na popredných miestach kandidáti, ktorí neboli iba pasívnymi produktmi politických strán. Boli aktívni, sebavedomí a mali (a majú) potenciál strany zakladať a budovať. Preto je zbytočné porovnávať výkony Kisku s jeho predchodcom, ktorému na víťazstvo v roku 2009 stačilo mať podporu najsilnejšej strany a jej predsedu na bilborde.
