Smrť predáva noviny. Ako o nej písať bez šokujúcich titulkov

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/0/56/5611010/5611010.jpeg?rev=2" author="FOTO: TASR/AP." longread-pos="full"]Na snímke omša v Ríme za obete havárie letu Germanwings. [/content]

TEXT: Beata Balogová

[content type="longread-pos" pos="left"]

Dnes píše Beata Balogová, šéfredaktorka denníka SME.

[/content]

Na stránkach novín a spravodajských internetových portáloch umiera viac ľudí, než sa rodí. Niekedy sa smrť vmestí do krátkeho smútočného oznámenia a niekedy naplní niekoľko novinových strán a z titulkov dýcha na zátylky ľudí. Smrť blízkeho je ako amputácia časti tela, a strata, o ktorej tak často píšeme v novinách, vždy niekoho zasiahne.

Preto je náročné pre novinára, písať o strate tak, aby sa smrť nestala prázdnym artiklom predajnosti a odchádzajúci nebol okradnutý o dôstojnosť odchádzania.

Posledné marcové dni emotívne vyčerpali aj skúseného editora, keďže smrť bola prítomná takmer na každej titulnej strane SME. Odchádzali známe slovenské osobnosti, ale aj nepoznané obete leteckého nešťastia.

Smrť ako číslo

Krátko potom, ako sa lietadlo Germanwings zrútilo 24. marca v Alpách, sme napísali, že zo 150 ľudí na palube nikto neprežil, bez toho, aby sme mali najmenšiu šancu pridať tváre alebo farbu hlasu k obetiam. Pri veľkých tragédiách sú ľudia často zredukovaní na čísla.

Navyše ak novinár v čase publikovania nepozná presné číslo obetí, tak si pomôže slovíčkami takmer, viac ako alebo menej ako 150. Neľútostná logika textu navodzuje dojem, akoby na tom jednom živote navyše už ani veľmi nezáležalo, aj keď v reálnom živote záleží až priveľmi.

Keby sme v danom čase a na danom priestore dokázali pridať primeranú váhu každému číslu a napísať príbeh každého jedného človeka, možno by sme ukázali aspoň zlomok toho, čo táto tragédia znamenala v mikrokozme rodín obetí.

Pri veľkých katastrofách ľudia často odchádzajú nepoznaní, a smrť ich oberie nielen o šancu rozlúčiť sa s rodinou, ale aj o ich samotné meno. Vtedy tou najväčšou výzvou pre novinára ostáva zachovať dôstojnosť mŕtveho a nemeniť ľudí na objektivizované čísla.