Slovensko čakalo dlhé roky na novoročný prejav, ktorý by stál skutočne zato. Príležitostí za desať rokov tu bolo mnoho, ale ani jedna z nich nebola skutočne využitá. Novoročné prejavy hláv štátu sa iste snažili byť tým, čím v skutočnosti majú byť, no nedarilo sa. Prezidenti sa nedokázali odosobniť a odraziť k príhovoru či prejavu, ktorý by mal ozajstný štátnicky charakter.
Po desiatich rokoch sme sa však dočkali. Súčasný predseda slovenského parlamentu Pavol Hrušovský vystúpil pri príležitosti desiateho výročia vzniku štátu a to, čo ponúkol ako svoj prejav si zaslúži minimálne obdiv. Z jeho úst totiž po rokoch plynuli slová a vety majúce nielen váhu, ale aj obsah.
Jeho prejav vyznieval ako historický exkurz do dejín Slovenska, a nebol to zbytočný výlet do histórie. Hrušovský ho urobil o to cennejším, že nevynechával aj smutné kapitoly z našich dejín. Veď jeho slová o tom, že holokaust je trvalou jazvou na tvári tejto krajiny, že povojnové represie voči príslušníkom maďarskej menšiny sa odohrali v znamení kolektívnej viny, či jeho hrdé prihlásenie sa k dejinám Uhorska ako k vlastným sú v týchto končinách takmer neslýchané. Dokonca zaznelo aj triezve hodnotenie slovenského štátu a SNP, ktoré možno niekoho prekvapilo tým, že od predsedu KDH by očakával čosi iné…
