Bol takmer celý život na odstrel, nevyhovoval za slovenského štátu, potom ako syn živnostníka, potom ako nonkonformný literát, za normalizácie ako bývalý riaditeľ zakázaného Divadla na Korze.
Spoločenskú satisfakciu dostal iba na chvíľu ako námestník ministra kultúry po novembri 1989. Skrátka správny outsider, no mimoriadna, veľká, aj za hranicami Slovenska známa osobnosť.
Spolubývajúci z Budmeríc
Kedy som stretol Kornela prvý raz? Bolo to v roku 1951. Mal som vtedy štrnásť rokov a poslal som do Kultúrneho života tú hlúpu báseň Pieseň radosti – a oni mi ju nielen uverejnili, ale dokonca ma vďaka nej aj pozvali ako najmladšieho účastníka na školenie začínajúcich autorov do Budmeríc.
(Mimochodom: celú tú báseň poznajú aj čitatelia knihy Homo scribens, celú ju precítene recitoval nedávno aj Marián Geišberg, hrajúci Starca v hre Stalin v Žiline – a kto tú inscenáciu Mestského divadla v Žiline videl, ten vie, že keď si báseň na scéne vypočul aj Starcov otec, tak bez toho, aby prerušil počúvanie Hlasu Ameriky, zareagoval na synov výplod iba jedinou, no vďačný potlesk vyvolávajúcou replikou: „Nezakazujem ti písať také básne – len aby ťa to raz nemrzelo!“)
Postihy predo dvermi
Nuž teda prišiel som v roku 1951 do Budmeríc, na recepcii kaštieľa som sa dozvedel, v ktorej izbe som ubytovaný, a keď som otvoril vonkajšie dvere tej izby, hurónskym smiechom ma pozdravil môj len o pár rokov starší spolubývajúci, ktorému vôbec neprekážalo, že ho cez ďalšie otvorené dvere vidím, ako tam sedí so spustenými nohavicami a práve – s prepáčením – serie.
