Autorka je poslankyňa NR SR.
Debatujeme dostatočne často o zahraničnej politike Slovenskej republiky na verejnosti? Odpoveď je jednoznačná – nie. A škoda. Preto som privítala pozvanie na konvent, ktorý sa venoval jednému z najdôležitejších problémov v medzinárodných vzťahoch dnes, a to kríze (alebo vojne? – nech už akejkoľvek) na Ukrajine.
Stretli sme sa všetci, ktorí sme sa zúčastňovali a viedli diskusie na pôde Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku a na moje milé prekvapenie sa k nám pridali aj experti mladšej generácie. A to všetko tentoraz na pôde našej alma mater – v hlavnej budove Univerzity Komenského.
Za predsedníckym stolom sedeli poprední diplomati ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí a cúplne na kraji Alexander Duleba z SFPA.
Duševné ochorenie štátu
Prvé, čo človeku pri takejto zostave príde na um, je, že diplomati majú obmedzenú možnosť vyjadrovať svoje názory a očakáva sa od nich – ako od úradníkov, že budú kultivovane, ako len vládzu, tlmočiť vládnu zahraničnú politiku.
Nuž, majú to dnes zase ťažké. Naša oficiálna zahraničná politika ochorela na schizofréniu. Raz - v Bruseli - takto a druhý raz - doma na dvore - inak.
Prezident republiky takto a predseda vlády inak. Minister Lajčák na pôde ministerstva takto a s Lavrovom inak. Nebezpečné duševné ochorenie celého štátu v priamych prenosoch. Treba len oceniť, že vládni úradníci sa snažili, aby debata nevykazovala symptómy choroby, ktorá recidivuje do nášho štátneho organizmu.
Spolu sme smutne konštatovali, že naša vysnená a milovaná Európska únia je vystavená veľkým skúškam svojej pevnosti a odhodlanosti pokračovať v nebývalom mierovom integračnom procese. Ako už je v jej základoch dané, reaguje pomaly (hovorí sa tomu uvážlivo) a váhavo.
