Môj svokor mi dal ako svadobný dar hojdacie kreslo. Bolo to jediné hojdacie kreslo v Afganistane. Afganci totiž, ako je známe, si na hojdacích kreslách spravidla nezohrievajú svoje zadky. Afganci totiž vôbec s nábytkom nie sú nejako zrastení.
Radi si skrížia nohy, usadia sa na perzskom koberci, čo im dcéry, manželky sestry a tety upletú (teda utkajú, lebo perzské koberce sa vyrábajú výhradne viazaním uzlíkov), a pri čaji s cmúľacími bonbónmi, čo nahrádzajú drahý cukor, diskutujú o vojne a mieri. Potom pred nimi ženy rozprestrú „destarchan“, obrus, v poslednom čase z igelitu a čínskej výroby, a naň nanosia mnoho dobrôt. A zase čaj. Nekonečné hodiny sa sedí a pije, muži majú stále rovnako skrížené nohy a tlačia si na brucho tak, že sa im tam toho jedla zmestí oveľa menej než nám, čo sa kŕmime sediac na stoličkách. Aj preto sú afganskí muži takí chudí.
Môj svokor sa volá Muhammad Jounus a získala som ho sobášom s mojím manželom už pred štrnástimi rokmi. Môj svokor je vzácny človek. Nikto mi nikdy tak nepomohol pochopiť dušu afganského chlapa so všetkými jej zákutiami, priehlbinami i križovatkami. A tým kreslom sa to vtedy začiatkom tisícročia začalo.
O afganskej prohibícii
Prvýkrát ma môj svokor prekvapil a pobavil zároveň, keď sa na rolu môjho svokra ešte len chystal. Strašná zima 2001/2002 v Afganistane a prísna prohibícia bola šialená kombinácia. V domoch sa nekúrilo, elektrina vtedy nefungovala, drevo v Afganistane nie je, lebo tam nerastú stromy a tie čo rástli, už dávno vyrúbali.
