Autor je dekan Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity.
Veľa sa hovorí a píše o kvalite vysokých škôl, ale zatiaľ sa dosť málo a najmä jasne konštatovalo, aké sú kritériá kvality. Často sa celá diskusia o kvalite dostane do podoby formulovania jednotlivých prvkov, často však nesystémových, z hľadiska celkovej kvality podružných.
V prvom rade by štát a jeho politické elity mali jasne definovať ciele a zámery vysokoškolskej politiky na Slovensku, spoločne by sme mali formulovať podobu spoločenskej dohody, čo sa od vysokých škôl očakáva. Diskusia by mala vyústiť do formulovania kritérií kvality a tie by sa mali premietnuť aj do ostatných nástrojov riadenia vysokoškolskej politiky a vedy vrátane financovania a metodiky tvorby rozpočtu.
Školy zlepšujú štatistiky
Avšak štát a jeho inštitúcie, rovnako aj politické elity hrajú alibistickú hru, nechávajú vysoké školy bičovať médiami za nekvalitu, neschopnosť prispôsobiť sa požiadavkám praxe za to, že máme príliš veľa vysokých škôl atď. Nikto sa nehlási k zodpovednosti, že sme sa v stratégii Európa 2020 zaviazali dosiahnuť do roku 2020 stav, keď budeme mať v obyvateľstve 40 percent absolventov vysokých škôl.
A ďalej, v rámci boja s nezamestnanosťou mládeže vysoké školy plnia aj úlohu sociálnej politiky, teda štát radšej nechá mladých ľudí študovať na vysokej škole, než aby boli nezamestnaní a v určitom zmysle bezprizorní.
Politici sa nehlásia k tomu, že nesú zodpovednosť aj za úroveň základných a stredných škôl, že vo výdavkoch štátu na vzdelávanie vrátane vysokoškolského vzdelávania sme na konci rebríčka OECD.
