Jedno i druhé upozorňuje, že reflexia je slepá škvrna v oku vládnej strany. (Keby bola len jedna.)
Niežeby sme mali niečo proti ministrovi kultúry – hoci bez percenta slovenskej hudby vieme žiť. Ak už raz prijal politickú zodpovednosť za volebné fiasko svojho šéfa, tak by sa patrilo – pre verejnosť – ju aj niesť a nevracať sa do pozície, v ktorej sám uznal, že zlyhal.
Iste, my vieme, že iba chránil vlastným telom Fica, aby otázka zodpovednosti najvyššieho náhodou niekomu – napr. nejakému poblúdenému politológovi – nenapadla. A vnímame i fakt, že prezidentské voľby neboli jediné, ktoré manažoval, a tie ostatné vypálili pre Smer lepšie.
Tak či onak, (prípadný) návrat do roly, z ktorej sám seba už raz diskvalifikoval, sa nedá vidieť inak než ako (ďalší) príznak, že politická zodpovednosť je v Smere nástrojom situačného marketingu.
