Autor je teológ, šéfredaktor jetotak.sk.
Bolo by jednoduché zvaliť zodpovednosť za stav myslenia a hovoríme o spôsobe, akým nazeráme na spoločnosť, na hlúposť. Bola to móda v čase Mečiara vyhlasovať, že všetci, ktorí ho volili, sú idioti. Stačilo to.
No výsledkom je to, že dodnes sme tento fenomén nepochopili, osvojili sme si vysvetlenie idiotom natoľko, že sme nepotrebovali nijako hlbšie chápať, čo viedlo k tomu, aby také množstvo ľudí verilo takému nebezpečnému programu a neskôr sa k nemu v rôznych podobách vracalo.
Keby sme si vtedy uvedomili, že ľudia robia zlé rozhodnutia skôr zo strachu a zo slabosti ako z hlúposti, už niekoľko rokov sme mohli mať vyskúmané, čo v spoločnosti nefunguje, z čoho majú ľudia obavy, a vedeli by sme trochu viac o príčinách, ktoré vedú časť verejnosti, aby nedôverovala demokracii.
Obete a úspešní
Dnes žijeme v obdobnom prostredí. No opäť a trestuhodne nemáme nástroje a zrejme ani chuť pochopiť, prečo veľká časť našich spoluobčanov neverí naozaj ničomu a zrejme z núdze konzumuje informačné smeti.
Súčasný stav je výsledkom postupného ukladania rozčarovaní, ponižovania, odstrkovania týchto ľudí na okraj záujmu mienkotvornej časti spoločnosti.
Vždy ma napríklad veľmi prekvapovalo, ako málo priestoru dostávali v 90. rokoch v denníkoch texty, ktoré by spochybnili privatizácie, pomenovali sociálne drámy, venovali sa nezamestnanosti. Samozrejme, nejaké boli, ale v porovnaní s tým, ako sa sociálnym témam venovali západoeurópske denníky, to bolo a dodnes je zanedbateľné.
Pripomínam to preto, lebo to je obdobie, keď počas Mečiarovho vyčíňania, rozpadu štátu a budovania niečoho nového prišla do krajiny nová forma neistoty. V polovici 90. rokov sa začala spoločnosť deliť na obete a úspešných a tento model funguje dodnes. Sociálne problémy, preskupovanie živej sily, odchod ľudí za prácou boli považované za nevyhnutnú cenu „transformácie“ a neprikladala sa im nejaká zásadná hodnota.
