Ten rituál sa musí začať v presne určenom okamihu. Na jasne ohraničenom území sa zíde daný počet ľudí, začnú vykonávať vopred naplánované činnosti, riadia sa podľa prísnych noriem a pravidiel a všetko musí prebiehať vopred vybraným spôsobom. Len vďaka takejto (písanej i nepísanej) dohode môže všetko fungovať: nielen pre vykonávateľov (takmer) posvätných činností, ale pre každého, kto sa na celom predstavení zúčastňuje.
Nie, nehovoríme o kresťanskom či moslimskom obrade, dokonca ani o uctievaní pohanského božstva. Je to trebárs obyčajný futbalový zápas – lenže ak si odmyslíte kulisy a ostanete pri podstate, zostane vám tiež len istá forma až náboženstva. Teda, spoločné normy a pravidlá, opakované rituály, hodnoty a predstava o usporiadaní sveta: aspoň v tom danom časovom okamihu.
Ak je toto definíciou náboženstva, potom nimi naozaj nie sú len kresťanstvo či judaizmus, islam, či hinduizmus, ale trebárs aj liberalizmus, socializmus alebo technooptimizmus rôznych startupov.
