Súkromné rádiá podnikajú na frekvenciách, ktoré patria tomuto štátu. Za použitie hudobných diel sa platia poplatky a iba 10 percent zostáva pre našich hudobníkov. Slovenská hudba nebude vysielaná nikde na svete len v slovenských rádiách.
Tak sa vyjadril minister kultúry Marek Maďarič v rozhovore pre SME. S malými zmenami by tieto vety mohli vyzerať aj takto: „Slovenské divadlá hrajú v budovách, ktoré patria tomuto štátu (prípadne samosprávam). Za použitie textov sa platia poplatky a len 10 percent (možno aj menej) zostáva pre našich dramatikov. Slovenské hry nebudú hrané nikdy inde na svete len v slovenských divadlách.“
Áno, aj v prípade dramatických textov je to, žiaľ, pravda. Slovenských autorov na svetových scénach uvádzajú len výnimočne, ešte tak v Česku.
Plán na sto percent
Paradoxne, Slovenské národné divadlo práve prekračuje päťnásobne plán výroby slovenských diel, ktorý sa minister Maďarič usiluje dosiahnuť v hudbe. Pevne verím, že sa tak dramaturgia nerozhodla na ministerský popud.
V tejto sezóne totiž uvádza samých slovenských autorov – Karvaša, Timravu, Stodolu, Palárika, chystajú sa aj texty Horáka či Majlinga... Zatiaľ sú tieto inscenácie prinajmenšom zaujímavé, ak nie aj vydarené či aspoň divácky úspešné.
Podobný krok urobilo nitrianske DAB pred siedmimi rokmi, keď pod sloganom rodinné striebro hrali Tajovského, Júliusa Barča-Ivana i Gejzu Dusíka.
Nielen Národné divadlo teda ukazuje, že „slovenské“ nemusí automaticky znamenať „prepadák“, ba dokonca ani nie starinu. Aj z klasických hier dokážu režiséri vytiahnuť univerzálne platné, stále súčasné jadro.
