Autor je doktorand na katedre teórie práva a ústavného práva Právnickej fakulty v Trnave
Minulý týždeň vláda oznámila svoj plán na podporu hranosti slovenskej hudby v našich éteroch. Akurát, že miesto posilnenia hudobnej výchovy na základných školách ide pekne natvrdo, alebo radšej rezko priamo po rádiách a poslucháčoch.
Odhliadnuc od problému, ktorý už rieši nejedna telovýchovná jednota, či na dedinskom futbale bude cez prestávku zo starých reprákov miesto Shakiry revať Elán, je tu ešte jedna rovina, ktorú možno najlepšie vyjadriť v otázke: Má štát vôbec právo diktovať rádiám, ergo občanom, čo majú hrať, resp. počúvať?
Čo chcem a čo môžem?
Je pochopiteľné, že v situácii, keď študenti a dôchodcovia jazdia vlakom zadarmo, má štátny pes pocit, že sa urval z reťaze. Rozumiem, že článok 55 našej ústavy (sociálne a ekologicky orientovaná trhová ekonomika) v kombinácii s článkom 35 (právo na podnikanie) je možné interpretovať rôzne.
Ale má svoje hranice. Aj štát, nech sa akokoľvek tvári, že ide zachraňovať slovenského interpreta, nemôže to robiť, ako sa hovorí „naverímboha“.
