O kultúre smrti v najpresnejšom význame

Hans Küng, Dobrá smrt? Vyšehrad 2015

Pri knihe o dobrej smrti možno obviniť Hansa Künga zo všeličoho. Len z jednej veci nie: o smrti nepíše z pozície salónneho teológa. Cíti blízkosť druhého brehu - takmer naň dovidí, preto je teraz jeho písanie vzácne a v najvyššej možnej miere osobné. Užíva si slobodu starcov. Tí sa už vyhrážkami inkvizítorov zapodievať nemusia.

Kultúra smrti

V ostatných dvoch rokoch Küng upozornil na seba nekonvenčným rozprávaním o šťastnej smrti. Sám priznáva, že viacerí priatelia a čitatelia zareagovali negatívne na záverečnú tretiu časť jeho spomienok (v češtine zatiaľ vyšiel iba prvý diel venovaný mladosti a II. vatikánskemu koncilu).

V nej sa prihlásil k názoru, že umierajúci človek má právo rozhodnúť o okamihu a spôsobe vlastnej smrti. Tieto postoje objasnil v rozhovore s Anne Willovou pre televíznu stanicu ARD v novembri 2013. Prepis rozhovoru je súčasťou Küngovej knihy.

Zaujímavé je čítať autorov predhovor z júna 2014 a nezabudnúť na doslov z augusta. Medzitým sa totiž Küng stihol stať priamym aktérom témy. Prežil ťažkú zdravotnú krízu v dôsledku Parkinsonovej choroby. Doslova cez noc stratil kontrolu nad životom. Po týždňoch intenzívnej zdravotnej starostlivosti sa začal jeho stav zlepšovať.

Ďakuje lekárom, súčasne však nechce knihu prepisovať. Je presvedčený, že nič sa nezmenilo na aktuálnosti a naliehavosti hlavného zámeru. „Každý človek má pred Bohom a ľuďmi zodpovednosť i právo sám rozhodnúť o svojom živote a smrti.“

Katolíci majú vo zvyku rozprávať o kultúre smrti v inom význame. Používajú tento pojem (s pôvodným copyrightom pápeža Jána Pavla II.) ako protiklad kultúry života, ku ktorej sa má veriaci kresťan bez akýchkoľvek výhrad prihlásiť. Küng uvažuje nad kultúrou smrti v tom najpresnejšom zmysle. Kultúra smrti je pre Künga ozajstnou výzvou, duchovnou cestou a svedectvom ľudskosti. Zomieranie nie je iba zápočtom z morálky, ale dovŕšením života. Bez slobody a zodpovednosti sa môže zmeniť na masochistické trápenie a pyšné zotrvávanie v stave živých za každú cenu.

Prečo zotrvávať v dementnej pasivite?

Je isté, že tieto východiská sú pre „slabšie nátury“ silnou kávou. Ak začneme spochybňovať také elementárne hodnoty ako úctu k životu od počatia až po prirodzenú smrť, kam dôjdeme? Čoho všetkého sa máme ešte zrieknuť, čo ďalšie zrelativizujeme? Alebo – ako píše Küngova oponentka, vysokoškolsky vzdelaná rehoľná sestra, autor ju poctivo cituje – „nejde o katastrofálny príklad znevažujúci všetko, čo za celé desaťročia budoval“? A pokračuje ešte v prísnejšom tóne: „Ako sa tento druh publicistiky zhoduje s úctou k životu, so všeobecnou platnosťou osobného konania, so vzťahom medzi právami a povinnosťami?“

Prvým východiskom Küngovho konceptu dobrej smrti je realizmus. Ten je preňho svedectvom viery. Nechce a nedokáže ignorovať skutočnosť. Skutočnosťou je nesmierne predĺžený ľudský život a až neprirodzený stav, keď človek podporený možnosťami medicíny môže vegetovať (izolovaný od sveta a seba samého) mesiace a roky medzi neživotom a nesmrťou.