Autor je poľský veľvyslanec.
Zo Slovenska som sa vrátil po dobrom boji, hoci moja diplomatická misia na Slovensku sa ukázala kratšia, než som plánoval. Bola však zároveň bohatšia na udalosti a náročnejšia, než nejedna kompletná, štvorročná práca v zahraničí. Ešte raz sa potvrdilo, že nezáleží na kvantite, ale na kvalite.
Keď sme s manželkou prichádzali do Bratislavy v januári 2013, poľsko-slovenské diplomatické vzťahy zaznamenali 20. výročie a Poľsko predsedalo aktuálne Vyšehradskej štvorke – bolo to ambiciózne predsedníctvo, ktoré V4 dodalo sviežu dynamiku. Hovorilo sa o ceste z krízy a reformách v EÚ, ako aj o mieste Ukrajiny, nášho spoločného suseda, na politickej mape Európy, a nikto vtedy ani len nepomyslel na vojnu v tejto krajine.
Ale naše dobrodružstvo so Slovenskom prerušil summit NATO vo Walese 5. septembra 2014. Rozhodnutie o výbere Poľska za hostiteľa ďalšieho stretnutia šéfov štátov a vlád aliancie malo, ako sa neskôr ukázalo, ovplyvniť náš profesionálny a osobný život. Ponuka prípravy takej udalosti sa neodmieta, najmä v súčasnom stave európskej bezpečnosti. Potvrdili sa slová Martina Luthera Kinga, že nie my vytvárame históriu, ale ona nás. Stále však budem dôkladne sledovať, ako náš región vrátane Slovenska realizuje rozhodnutia NATO z Walesu.
Čakanie na diaľnicu
A aké „príbehy“ sa mi na Slovensku počas toho takmer dva a pol roka nepodarilo vytvoriť? Niekoľko by sa ich našlo. Také, o ktorých som si naivne myslel, že sú samy osebe samozrejmosťou.
Napríklad, že bude možné vykonať konkrétne kroky, aby tzv. via Carpathia, teda diaľnica spájajúca juh Európy od Čierneho mora cez štáty Vyšehradskej štvorky až na sever k Baltskému moru, bola medzi prioritnými projektmi EÚ.
