Autor je psychológ
Prípad Váhostav pokračuje. Najskôr bol určený vinník alebo účelovo identifikovaná a zodpovedná obeť – a ňou mal byť podpredseda parlamentu. Komunikačná „jednosmerka“ v podaní predsedu vlády obsahuje fakty, (máme vinníka) a zároveň „tlačí“ verejnosť – a, samozrejme, tých, ktorých sa to najviac týka – do akceptovania ním navrhovaného riešenia.
Aké jednoduché a zároveň príznačné pre podobné prípady! Klasický My-nizmus a Oni-zmus v praxi. To nie MY! To ONI.
Jediná správna pravda
Názormi môžeme nadchnúť alebo ich môžeme vnútiť, a to druhé sa deje v tomto prípade. Vypúšťanie takýchto slovných balónikov plní jeden z cieľov: isté percento ľudí skutočne uverí takejto obsahovej forme a pozornosť už nebude orientovaná na skutočného vinníka, ale na vinníka, ktorý bol ponúknutý.
Tento komediálny prístup však vôbec nerieši podstatu situácie a tou je postih toho, kto je za vzniknutý stav naozaj zodpovedný. Majiteľa, resp. majiteľov firmy. Tí sa môžu v pohodlnom ústraní zabávať.
