Autor je vedúci Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku
Momentálne je na mape Európy čierna diera, ktorá sa volá Slovensko. Od vyrieknutia okrídleného výroku americkej ministerky zahraničných vecí Madelaine Albrightovej ubehlo už sedemnásť rokov. Hoci na to v zhone každodenných udalostí občas zabúdame, Slovensko odvtedy prežilo vzrušujúci príbeh plný kontrastov.
Po vypätých voľbách v roku 1998 sa naplno rozbehli zmrazené prípravy na náš vstup do Európskej únie a Severoatlantickej aliancie, ostatných uchádzačov sme dokázali dobehnúť míľovými krokmi.
I keď naše členstvo v EÚ vtedy podporovali takmer všetci politici a v prieskumoch aj vyše deväťdesiat percent obyvateľov, výsledky referenda o pristúpení vyvolali u mnohých zimomriavky.
Napriek obrovskému úsiliu a významu sa na referende zúčastnilo len 52 percent voličov a len tesne sa tak naplnilo nadpolovičné kvórum pre jeho platnosť.
Najnižšia účasť na voľbách
Nasledujúce roky pre nás znamenali nebývalý ekonomický rozmach, stali sme sa súčasťou spoločného európskeho trhu, Slovensko si dokonca vyslúžilo prezývku tatranský tiger.
Naši ľudia postupne získali právo cestovať, študovať i pracovať v ostatných členských krajinách bez akýchkoľvek obmedzení. Do krajiny začali prúdiť miliardy z európskeho rozpočtu, rozšírenie schengenského priestoru premenilo hranice iba na obrysy na mape, vstup do eurozóny ich vymazal aj z našich peňaženiek.
