Autorka je poslankyňa NR SR.
Po poľsky táto veta znie Warto byc przyzwoitym a to je titul knihy Władysława Bartoszewskeho, človeka so zaujímavým životopisom, ktorý vo veku 93 rokov odišiel z tohto sveta v plnej poľnej.
Doobeda ešte na Úrade vlády Poľskej republiky, kde bol poradcom premiérky pre nemecko-poľské vzťahy, poskytol rozhovor pre Gazetu Wyborczu, poobede trochu zoslabol a nedožil sa noci.
Auschwitz - Osvienčim
Byť poriadnym človekom sa rozhodol už ako mladý, hoci to znamenalo, že strávil desať rokov svojho mimoriadne plodného života v rôznych väzeniach. Prvýkrát ho zavreli Nemci v časoch druhej svetovej vojny a poslali ho do pracovného tábora Auschwitz - Osvienčim. Nemal ešte ani 19 rokov.
Zachránila ho nebezpečná sepsa. V časoch, keď koncentračný tábor nebol ešte vyhladzovacím táborom, ho oslobodil Červený kríž a pretože sa predpokladalo, že zomrie, lebo sepsa je smrteľná choroba, pustili ho.
Ešte stačil zaregistrovať, ako do tábora prišiel prvý vlak zo Slovenska, ktorý priviezol židovské ženy a dievčatá z Trenčianskej stolice. „Povedz mi o tom niečo,“ spýtala som sa ho vo Viedni, keď sme ako kolegovia veľvyslanci sedeli na terase jeho rezidencie. On tak ako aj ja bol po štyridsiatich rokoch prvým nekomunistickým veľvyslancom slobodného Poľska v Rakúskej republike.
„Vieš“, začal svojím typickým spôsobom rozprávanie, do ktorého nebolo treba vstupovať ďalšími otázkami, „veľmi sa tešili, že sa konečne dostali zo Slovenska, hovorili medzi sebou v jidiš a rozprávali si, stojac na rampe, otrasné zážitky z internačného tábora na Slovensku, stráženého slovenskými gardistami. Tu sme v nemeckých rukách a môžeme sa s nimi po nemecky dohovoriť, azda to už nebude horšie ako doteraz. Díval som sa na ne, ale nemal som možnosť ich varovať pred ich osudom, o ktorom som už vedel.“
„Čo si cítil?“ prerušila som jeho mlčanie. „Vtedy som sa pevne rozhodol, že ak sa z tohto pekla dostanem, podám svedectvo a odvtedy som si do pamäti ukladal všetky podrobnosti, všetky mená, všetky dátumy, aby som si ich mohol zapísať, keď na to budem mať konečne príležitosť. A to robím dodnes, Magda.“
