Istá priateľka sa mi posťažovala na dcéru. Už ľutuje, že ju vzala k psychológovi, pretože čím dlhšie k nemu chodí, tým viac ju doma obviňuje z deformovaných výchovných metód a zo všetkých frustrácií, ktorým musí teraz na prahu adolescencie čeliť. Poznám to.
Aj ja som vždy mal tendenciu viniť za svoje neurózy rodičov – žiaľ, dodnes som sa ich celkom nezbavil –, a zvaliť na nich ťarchu zodpovednosti za svoje zbabrané detstvo. A to som ani nechodil k psychológovi.
Proces premietnutia viny na druhého je pravdepodobne starý ako ľudstvo. Ako prvý sa ním seriózne zaoberal Freud, no nevyhol sa istej anomálii, ktorú po ňom prebralo niekoľko generácií jeho nasledovníkov.
Od terapie neurotických komplexov viny prešli v mene ľudskej slobody k spochybneniu kategórie viny ako takej. Kládli si rovnakú otázku ako Jozef K. v Kafkovom Procese: Ako môže byť človek vôbec vinný?
Odpoveďou na vratkosť ich uvažovania boli dve svetové vojny. Ak v nich zahynuli milióny ľudí a ďalšie milióny stihol podobný osud v nacistických a komunistických táboroch, sotva možno povedať, že nikto za to nenesie zodpovednosť. Otázku viny v ozbrojených konfliktoch riešia vojenské súdy.
No žiadny tribunál nevyrieši tie tisícky mikrokonfliktov v našich rodinách, v priateľských, rodičovských či mileneckých vzťahoch.
