Autorka je redaktorka denníka SME a Lidových novin.
Akékoľvek vyjavenie historického faktu v rozpore s oficiálnym sovietskym výkladom o Veľkej vlasteneckej vojne, ktorej celý zvyšok sveta hovorí 2. svetová, je v Rusku okamžite označené za podlý útok Západu na samotnú podstatu ruského bytia. Napriek tomu sa v poslednom čase objavujú náznaky dozvedieť sa viac než len propagandistické heslá a jednoznačné informácie o kolektívnom hrdinstve sovietskeho ľudu vedeného ľuďom ruským a jeho predvojom, komunistickou stranou.
V Rusku je zakázané pochybovať o tom, či všetko, čo počas Veľkej vlasteneckej vojny Sovietsky zväz urobil, bolo správne a či náhodou niekto to slávne oslobodenie Červenou armádou právom nevníma ako okupáciu komunistickou deržavou.
Až zomrie posledný veterán, vraj sa predsa len nejaké tie tabu zrútia. Tvrdia ruskí optimisti. Medzi najväčšie patria nasledujúce mýty:
Ruské deti sa v školách nedozvedia nič o sovietsko-nemeckom spojenectve pred júnom 1941, keď Hitler Stalina zradil a napadol, ani o tom, čo sa dialo na územiach, ktoré Sovietsky zväz predtým, po dohode s Nemcami (pakt Molotov-Ribbentrop) okupoval. Spolupráca ZSSR s Nemeckom bola v 30. rokoch intenzívna v ekonomickej i vo vojenskej sfére.
Dodnes je v Rusku rozšírený názor, že sovietsky, respektíve ruský ľud trpel najviac zo všetkých národov, ktoré sa na vojne zúčastnili. Ak je vôbec možné utrpenie hodnotiť, Rusi vzhľadom na pomerne malú časť okupovaného územia mali oproti Židom (v povojnovom ZSSR bolo zakázané pripomínať holokaust), Ukrajincom, Pobalťanom, Bielorusom aj Poliakom obrovskú výhodu - to, čo sa dialo v západnej časti Ruska okupovaného Nemcami nebolo zďaleka také devastujúce ako to, čo sa odohrávalo na území, ktoré americký historik Timothy Snyder nazýva krvavými krajinami.
Sovietsky a nemecký režim na tomto priestore vyvraždil od roku 1933 do roku 1945 vyše 14 miliónov civilistov. Padlých vojakov tento hrozný údaj nezahrnuje.
