Takzvanú jedinečnú hodnotu učiteľov sme na Slovensku zničili, čo je zarážajúce o to viac, že naším jediným rastným bohatstvom je intelekt.
Nechcel by som byť slovenským učiteľom. Nie preto, že by sa mi nepáčilo nájsť si cez leto sviežu brigádu vo fastfoode, aby som prežil obdobie núteného voľna, ktoré vybraní pedagógovia dostávajú koncom júna od svojich škôl.
Nechcel by som byť ani učiteľkou - nie som mimoriadne citlivý na sexuálne narážky a fyzické útoky od rodičov rozmaznaných zmrdkov, no jednoducho by som nemal chuť chodiť na kalciové injekcie nepreplácané poisťovňami v prípade straty hlasu a trpieť pocitom menejcennosti za mobil Nokia kúpený na nete vždy, keď uvidím svojich žiakov so šestkovými ajfónmi.
Na kolenách
Jednoducho, neviem ako sa to stalo, trvalo to dvadsaťpäť rokov, no slovenské školstvo, nie celé, nemyslím na špecializované ústavy SAV, je na kolenách, podrazené, rozkopané a funguje v ňom už iba zápal a odhodlanie ľudí, ktorí v slabej chvíli uverili, že hodnota krajiny a jej intelektuálny výkon sa odvíjajú od školstva, čo je, samozrejme, v našich podmienkach zjavným nedorozumením, keďže všetci, aj absolventi našich škôl, už pochopili, že jediné čo tu nemá naozaj žiaden zmysel, čo k ničomu nevedie a vytvára iba problémy, ekonomické aj vo vzťahoch, je nejaká intelektuálna ambícia, snaha niečo pochopiť a dokonca predstierať, ako sa zvykne v západnej Európe, že to je práca a mala by byť platená, nie zo zvyškov eurofondov, čo ostali po výstavbe piatej avenue s lavičkami v poslednej lazníckej dedine, ale poriadne, teda aspoň primerane, nie pre mobil a túžbu ísť si aspoň raz za tri roky odpočinúť si niekde k moru a nie do zotavovne ROH na Domašu.
Kto to vypočítal
Lenže ako zvyknú hovoriť miestni miliardári, peniaze nie sú všetko a aj v školstve je navyše peňazí dosť, rovnako ako v stavebníctve, no školstvo je predsa len iná oblasť, nemôžu v ňom úplne nadrzo tendrovať schránky, platy sú tabuľkové, z ministerstva, okrem súkromných a iných zmiešaných modelov.
A teda by som chcel vidieť človeka, ktorý vypočítal, že v krajine patriacej do tridsiatich najbohatších na svete je primeranou cenou vzdelanej ženy a muža niekoľko sto eur a občas gastrolístky, rád by som ten algoritmus teda videl, pokochal sa v ňom, ako vyzerá, ako im to vypočítal, aby aj mali čo žrať a mali dostatok kalórií z dukátových buchtičiek a zároveň vedeli, že od nich očakávame, aby z detí urobili všetko to, čím sme sa nestali my, že budú hovoriť po čínsky a mať startupy v Dubaji, písať veľké generačné romány a objavovať obývateľné planéty a to všetko za minimálne investície, menej ako cena stávky na dostihovej dráhe na vyradenú arabskú kobylku.
Ako sme zabudli na učiteľov?
Veselé bonmoty o „jedinečnej hodnote človeka“ pozná aj Coelo aj Bill Gates. Pozná ich vlastne celý svet aj Islamský štát, ktorý vie, akú hodnotu má scenár vraždy rukojemníkov.
Takzvanú jedinečnú hodnotu učiteľov, ak nepočítame bonboniéry a certifikáty sme na Slovensku zničili, čo je zarážajúce o to viac, že sme malou krajinou a naším jediným rastným bohatstvom je intelekt.
Čo to však hovorí o krajine a o tých, ktorí takúto situáciu spôsobili a ak ju priamo nevyvolali, tak sa iba nekompetentne prizerali a uverili tomu, že školy potrebujú najskôr interaktívne tabule, ipady, futbalové ihriská, medzi ktorými sa naši učitelia cítia ako prví východoeurópski turisti na návšteve Viedne?
Ako sa vlastne stalo, že sme na nich zabudli, že sme ich stratili cestou ako motorkársky frajer moju mamu na ceste za Považskou Bystricou, že sme mysleli, že bez nich to dokážeme? Vzdelávanie nie je iba „prípravou na dospelý život“, ako radi hovoria politici, ale je kľúčovou oporou modernej demokracie.
Bez kvalitných škôl, ako smiešne to znie v našom kontexte, bez dobre platených učiteľov sa nemáme kam pohnúť, pretože sa nemôžeme donekonečna spoliehať na to, že niekto, kto má rodinu a plány a ambície, bude robiť niečo najlepším možným spôsobom, keď musí ísť po práci do druhej práce, aby mohol financovať svoju úchylnú zábavu vzdelávať deti.
Zaplaťme ich
Zo Slovenska nebude bez poriadne zaplatených učiteľov poriadna krajina. Poriadne zaplatení učitelia, čím nemám na mysli medziročné zopárpercentné zvyšovanie platov, ale príjem na úrovni európskej strednej triedy, sa môžu vďaka tomu konečne sústrediť na svoju prácu a navyše investovať svoj zvyšný čas a peniaze nie na muklovanie v inej práci, ale na vlastnú kultiváciu.
V západnej Európy je učiteľský stav ťahačom kultúry. Oni sú čitateľmi dobrej a náročnej literatúry, robia návštevnosť náročných filmov, vytvárajú spoločenské témy, nútia seba a žiakov k zvedavosti, sú tými, ktorí vracajú spoločnosti najviac cez lístky do divadla.
Takzvaná reforma školstva, sny o fínskych modeloch sú príznakmi choroby krajiny, ktorá dodnes nepochopila v čom je škola jedinečná a prečo by mala byť už dnes zapísaná na zozname dedičstva UNESCO.
Štvrťstoročie neboli politické garnitúry schopné makať na kontinuite excelentnosti, nikdy si spolu nesadli a nepovedali si, oukej, zbavíme sa učebnicových mafií a eurofondových mafií a do stredu problému postavíme učiteľa a žiaka, pretože oni trávia v škole najviac času, tak ako my, je to jediná inštitúcia, ktorou prechádzame všetci, dáva nám perspektívu, umožňuje triediť nás a naše poznatky, je miestom, kde sa stretáva osobná túžba so spoločenskou intuíciou.
Škola nás má zbavovať strachu z poznania a je oporou aj pri konkurenčným inštitúciach ako cirkev, ktoré mali roky vzdelávací monopol. Predstavuje najpevnejšiu formu emancipácie a robí spoločnosť odolnejšou.
Chceme tu žiť ?
Postavenie učiteľov a učiteliek je v mnohých ohľadoch kľúčové, no nikto nimi nepohŕda tak ako slovenskí politici. Táto nepochopiteľná arogancia sa však prejavuje aj v tom, ako vyzerá naša spoločnosť. Veľký biznis nemá morálne ukotvenie, politika sa zmenila na eštébacko-siskársku arénu, no my tu preboha žijeme, chceme tu žiť a pracovať, niečo tu robiť, nie iba tak odboku, ale poriadne a všetko to sa začína v škole napriek všetkým tým podivuhodným príkladom o samoukoch a geniálnych vynálezcoch, ktorí akože školu nepotrebujú, a teda ani my dnes nemáme potrebovať učiteľov.
Rozumiem všakovakým vysvetleniam, no tomu, prečo majú učitelia platy na úrovni vreckového mŕtvych Egypťanov, aby mohli vyplatiť záhrobného prievozníka, nerozumiem a nemám sa s tým ako ani prečo zmieriť.
