
TEXT a FOTO: Pavol Demeš
B ielorusi majú vojnu pod kožou, v srdci i duši. Niet rodiny, dediny, či mesta, kde by stopy druhej svetovej vojne neboli prítomné aj po 70 rokoch.
Po vojnovej tragédii vstalo Bielorusko doslova z popola a Veľkej vlasteneckej vojne postavili po celej krajine množstvo pamätníkov. „Što by nebylo vojny“, je dodnes vyslovovaná túžba, vzdych, ktorý zachytáva túžbu tohto slovanského národa. Numerický pohľad na devastáciu krajiny a obete však dáva najlepšiu odpoveď, prečo tomu tak je.
Víťazstvo nad fašistickým Nemeckom dosiahli v Bielorusku za cenu veľkých obetí. Podľa údajov Sergeja Azaronoka z národného Múzea Veľkej vlasteneckej vojny v Minsku do vojnového konfliktu žilo v Bielorusku (v jeho terajších hraniciach) 9,2 milióna ľudí. Vo vojne zahynulo 2 219 316 ľudí.
Asi 9 200 dedín a 209 (z 270) miest vypálili, zničili alebo poškodili. Veľké mestá Minsk, Homel a Vitebsk boli zničené na 80 až 90 percent. Až 618 dedín a mestečiek bolo spálených i s ľuďmi, 188 z nich už neboli postavené.
V bojoch v Bielorusku sa zúčastňovalo až 2,4 milióna ľudí. Proti sovietskému vojsku stálo 1,2 miliónov hitlerovcov, z ktorých vyše 500-tisíc vojakov a dôstojníkov padlo alebo ich zajali. Sovietské vojská stratili 765 815 vojakov a dôstojníkov, z ktorých 178 507 zahynulo.
Na bojových operáciách s okupantmi pôsobilo okolo 140-tisíc bieloruských partizánov, medzi ktorými boli i Slováci.
Doteraz identifikovali asi tristo slovenských bojovníkov. Najznámejší z nich bol kapitán Ján Nálepka, ktorý prešiel so svojou jednotkou na stranu partizánov a pôsobil v Jelskom okrese, neďaleko hraníc s Ukrajinou.
Napokon, medzi najznámejšie historické filmy, ktoré sa pri príležitostí výročí v Bielorusku premietajú patrí koprodukčný bielorusko-slovenský film Zajtra bude neskoro, natočený začiatkom 70. rokov. Zachytáva prechod slovenských vojakov pod vedením kapitána Nálepku k bieloruským partizánom.
Autor je zahraničnopolitický analytik.




Pred Monumentom víťazstva, Minsk.

Autor: Pavol Demeš