Autor je profesorom na Bard College
a autorom knihy Year Zero: A History of 1945.
Ôsmeho mája 1945, keď sa oficiálne skončila druhá svetová vojna v Európe, väčšina sveta bola v troskách. Ak však ľudská schopnosť ničiť takmer nepozná hranice, rovnako pozoruhodná je aj schopnosť začať odznova. Možno práve preto sa ľudstvu doteraz darí prežiť.
Niet pochýb, že milióny ľudí boli na konci vojny príliš hladné a vyčerpané, než aby sa zmohli na viac, než len ostať nažive. Zároveň sa však troskami prehnala vlna idealizmu, kolektívneho pocitu odhodlania vybudovať rovnejší, mierovejší a bezpečnejší svet.
Zvrat k ľavici
Preto veľký hrdina vojn, Winston Churchill prehral vo voľbách v lete 1945 svoj post – ešte predtým, ako sa Japonsko vzdalo. Muži a ženy nechceli riskovať svoje životy, aby sa len vrátili do starých čias triednych privilégií a sociálnej deprivácie. Chceli lepšie bývanie, vzdelanie a zdravotníctvo zadarmo pre všetkých.
Podobné požiadavky zneli celou Európou, kde protinacisitcký alebo protifašistický odboj často viedli ľavičiari, alebo dokonca komunisti a predvojnoví konzervatívci často mali biľag kolaborácie s fašistickými režimami. Hovorilo sa o revolúcii v štátoch ako Francúzsko, Taliansko a Grécko. K tomu nedošlo, lebo ju nepodporovali ani západní spojenci, ani Sovietsky zväz. Stalin sa uspokojil s impériom vo východnej Európe.
Aj Charles de Gaulle, vodca pravicového odboja, však musel akceptovať komunistov vo svojej prvej povojnovej vláde a súhlasil so znárodnením priemyslu a bánk. Zvrat smerom k ľavici, k sociálnodemokratickým sociálnym štátom, sa vyskytoval po celej západnej Európe. Bola to súčasť všeobecnej dohody roku 1945.
Sen sa vyparil
K inému typu revolúcie dochádzalo v bývalých európskych kolóniách v Ázii, kde domorodé národy netúžili, aby im znovu vládli západné mocnosti, ktoré tak potupne porazilo Japonsko. Vietnamci, Indonézania, Filipínci, Barmčania, Indovia a Malajzijčania tiež chceli slobodu.
