Roger Moorhouse, Diablovi spojenci, preložil Igor Otčenáš, Premedia 2015.
Víťazi prirodzene najviac rozprávajú o dni, keď premohli protivníka a získali obdiv sveta. Britský historik Roger Moorhouse je nekompromisný.
Knihou Diablovi spojenci pripomína aj menej populárne stránky z rodinnej kroniky víťazov: takmer dvojročné zmluvné priateľstvo medzi hitlerovským Nemeckom a Sovietskym zväzom.
Historická anomália alebo bratia spojení krvou?
Išlo len o hru na oklamanie nepriateľa? O jednu z historických absurdít, ktoré sa občas napriek poctivej snahe aktérov vyskytnú? Alebo to bol logický prejav vnútornej spriaznenosti dvoch krvavých režimov?
Pakt Ribbentrop - Molotov (a jeho tajný dodatok) viaže na seba – aj po takom dlhom čase – oprávnenú pozornosť. Pre mnohých je totiž stále neznámy. Okrem Poľska a pobaltských krajín pakt nie je súčasťou kolektívneho naratívu o druhej svetovej vojne. História bagatelizovania tohto paktu je rovnako zaujímavá, ako dynamický úsek necelých dvoch rokov jeho trvania. Už len z tohto dôvodu je oprávnené venovať zvýšenú pozornosť nemecko-sovietskej zmluve.
Rozlišovanie medzi potláčanou vinou a pragmatizmom, ktorým aj súčasné Rusko pakt obhajuje, je jemné (a náročné). Roger Moorhouse (spolu s Normanom Daviesom napísal Mikrokozmos o histórii sliezskeho mesta Vroclav, sám napísal knihu o atentátoch na Hitlera a sociálnych dejinách Berlína počas vojny) ho zvláda s prehľadom.
Je zrejmé, že jeho cieľom nie je za každú cenu zdiskreditovať premožiteľov nacizmu. Zostáva verný svojej profesii. Necháva rozprávať fakty získané z obrovského množstva prameňov a osobných svedectiev. Pohnútky sa z tejto hmoty vynárajú takmer samy.
Dôležitý nie je 23. august 1939, keď si Hitler so Stalinom – obrazne povedané – pripili na zdravie. Toto podanie rúk možno kedykoľvek obhájiť diplomatickou úlisnosťou, manévrovaním, ktoré nakoniec prinesie úspech, a dočasným spacifikovaním protivníka. Jeden krok dozadu môže v skutočnosti znamenať dva dopredu.
Obdobie, v ktorom bol nacisticko-sovietsky pakt rešpektovaný, bolo však naozaj obdobím hrubého delenia koristi. Ani jeden z partnerov neváhal vziať si maximum možného. Stalin s tichým Hitlerovým súhlasom okupoval pobaltské štáty, ktoré si potom prisvojil rovnako ako rumunskú Besarábiu.
Červená armáda vtrhla do Fínska. Hitler obsadil Škandináviu, potom Francúzsko i Holandsko a Stalin mu poslal blahoželanie. Nacisti si so Sovietmi vymieňali tajomstvá, plány, technológie a suroviny. Tak olejovali súkolia svojich vojnových mašinérií.
Technologicky zladená príprava na vojnu
Pakt nepriniesol akýsi dočasný pasívny mier spojený s vyčkávaním, ale znamenal pre obe strany aktívne „obrábanie“ nových území spojené s krvou tisícok nevinných a pošliapaním suverenity štátov z nemeckej i sovietskej strany. V jednej chvíli sa dve diktatúry spolu postavili proti demokratickému svetu. „Hitler a Stalin boli vtákmi s rovnakým totalitným perím. Pakt nie je žiadnou anomáliou, naopak, možno ho chápať ako symptóm spoločnej mizantropie.“
Následky nemecko-sovietskeho paktu nespráchniveli súbežne s nemeckým útokom na Sovietsky zväz v júni 1941. Mapa východnej a strednej Európy, ako ju máme dnes pred očami, je v prevažnej miere práve jeho produktom. Hranice, ktoré narýchlo načmárali Ribbentrop s Molotovom, majú úžasnú odolnosť.
Moorhousovo rozprávanie je miestami až neuveriteľné. Čitateľ zvyknutý na rokmi budovaný obraz sovietsko-hitlerovskej nezmieriteľnosti žasne pri obrazoch dvojročnej idylky. V septembri 1939 si v Breste sovietski vojaci s príslušníkmi Wehrmachtu vymieňali šúľané papirosy a navzájom sa zdravili na ulici.
Nemecký generál Guderian v čiernych kožených rajtkách sa pod stožiarom so svastikou zvítal so sovietskym náprotivkom Krivošejnom. Pred obyvateľmi mesta defilovali príslušníci nemeckej pechoty a za nimi sovietske tanky. Isté rozdiely boli zrejmé: kým sovietske remene boli z ľanu, nemecké z kože. Nemeckú artilériu ťahali nákladiaky, Červená armáda si musela vystačiť s malými a škaredými koňmi.
