Traja mobilní operátori v roku 2012 poskytli polícii a tajným službám osemnásťtisíckrát naše údaje o tom, s kým telefonujeme, či kade chodíme do práce a z práce.
Je to málo či veľa? Jednoznačne veľa, keď sa pozrieme, že Google v tom istom roku dostal 16-tisíc žiadosti o údaje zo súkromia svojich amerických používateľov.
Ale v skutočnosti to nevieme vyhodnotiť, pretože nevieme, ako tieto dáta naša polícia a tajné služby používajú. Sledujú svojich neverných partnerov, hľadajú stratené autá? Alebo naozaj hľadajú teroristov a vrahov?
Zbieranie takzvaných metadát nám totiž nanútila Európska únia, aby sa ľahšie bojovalo s teroristami. Ale pri 18-tisíc žiadostiach za rok by u nás musela mať výcvikové tábory al-Káida, aby tento počet bol opodstatnený.
Polícia aj tajné služby by preto mali pravidelne hlásiť, koľko teroristov odhalili, koľko vrahov chytili či koľko drogových skrýš odkryli za pomoci údajov od operátorov.
V praxi sa to nedeje. Polícia a tajné služby sa preto nemôžu čudovať, že im nikto neverí, keď teraz nariekajú, že ich Ústavný súd odstavil od cenného zdroja informácií.